Odešla mi maminka

Petka, je mi tak tazko pri srdci ked citam o tvojom osude. Mat 26 a byt nahnevana na cely svet... keby si nasla aspon nejaku spriaznenu dusu, ktora by ta podporila - stacilo by len vypocut ta, pritulit a pochopit ta. Co takto akoze svokra - mama tvojho priatela, aky mate vztah? Mamicku ti uz nikdy nikto nenahradi, ja viem ale aspon nejaku kamosku nemas? Alebo chod na cintorin a tam sa riadne vyplac, mozno ti to pomoze. Svet je nespravodlivy, no nic proti tomu nespravime. Níekedy ked pocuvam spravy alebo Modre z neba a vidim aky maju ini ludia kruty osud, ked zomieraju male deti na rakovinu alebo pri autonehodach, tak si poviem, ze ini ludia su mozno na tom horsie. Veriaca nie som, ale snazim sa verit na posmrtny zivot. Nikdy som nad tym tolko neuvazovala ako teraz po smrti maminky. Snazim sa verit, ze maminka je anjel, musim to vlastne aj pred Kubkom tak hovorit,aby mal nejaku zivsiu predstavu o zivote a smrti. A on sam to tak chce pocut, na starkej velmi lipol a navzajom sa v sebe videli. Panboh si vraj k sebe berie dobrych ludi, lebo potrebuje anjelov. Skus si najst na nete nejaku knizku Zivot po zivote, alebo nieco podobne. Nazvy dalsich knih ti mozem poslat neskor, ja som to sice necitala ale niekde na inej diskusii pisali ludia, ze im jakato literatura velmi pomohla. Kamoske uz davnejsie zomrel manzel a vtedy navstivila kineziologicku a ta jej pomohla nejako sa vyrovnat s tou stratou. Je to nieco ako psychologicka, alebo rovno vyhladaj psychologa a ten ta urcite vypocuje a podpori. Prosim ta, skus nad tym pouvazovat... Zatial ahoj

Ahoj Darinko,
nebudu příliš drzá, když se zeptám kde bydlíš, stačí kraj, já jsem ze středočeského kraje.Píšeš slovensky, moje maminka měla setru na Slovensku, stále se těšila, že za ní ještě pojede, ale už to nestihla. Je mi to moc líto, že jsem jí toto přání už nesplnila, u moře jsme spolu byli dvakrát, no prostě nádhera, Otec ji nikdy nikam nevzal, měli se moc rádi, ale neměli moc peněz, tak jsem ráda, že jsem ji to mohla umožnit alespoň já.Byla tam šťastná, kdyby to šlo vrátit byla bych nešťastnější člověk na světě.Čas, ale nevrátíme, odměřuje všem stejně, jenom někomu pomalu a hodní lidé umírají brzo.Přeji všem klidný večer a krásné sny o maminkách.
Helena

Ahojte dievčatá, každý den si otvorím túto stránku a ked vidím, že je nový dátum, tak sa poteším, že ste písali. Helenka aj Peťka aj ja to tak cítim, ked vidím starého človeka, tak normálne závidím tej jeho rodine, že im ešte žije. Aj v našom dome je toľko starých ľudí. Koľko ľudí tu má vyše 60 ešte majú aj matky. No nepýtajte sa ako im závidím. Je tu tiež jedna stará pani, čo má dcéry, vnúčatá, pravnúčatá. Je to nespravodlivé. Naše maminky sa ledva dožili vnúčat. Peťka veľmi mi je ťa ľúto, tvoja mamička sa nedočkala ani tvojho Samka, a ešte máš takéto trápenie aj s tým otčimom . Je to voči tebe veľmi kruté. Dievčatá ako by bolo dobre, keby sme boli z jedného mesta, mohli by sme sa stretnúť a vyžalovať sa. Mna tu nikto nechce veľmi počúvať, aj včera neskoro večer som plakala u svojho syna v jeho izbe, a na to prišiel môj muž, že nech nerevem, lebo nevie spať. Nikto ma nechápe. Tak veľmi mi je ľúto mamičky, že mi trhá srdce. Neviem či bude raz lepšie, ale mne sa zdá, že už nikdy to nebude ono. Aj moja mamička povedala, že ked vyzdravie, pôjdeme k moru. Ona pri mori nikdy nebola, ani tam nechcela ísť. Až zrazu teraz v posledné dni svojho života povedala toto. Už sa to nikdy nesplní, ja by som bola najšťastnejšia žena na svete,keby sme išli spolu na dovolenku k moru. Mishka, ja viem, že si mi písala, dakujem ti, že mi držíš palce a želáš všetko dobré. Aj ja som rada, že si aj ty napísala. Píš aj nadalej. Budem sa tešiť. Ahojte.

Ahoj holky,
sedím u počítače a brečím, dneska je strašné počasí, nálada šílená, doktorka mi vynadala, že můj syn má stále ve 2,5 letech pleny, starší dcera je nemocná,stále jí teče krev z nosu, už mám strach, aby to nebylo něco vážného, rozbilo se mi auto a večer jsem opět nemohla spát, kdyby tu byla máminka pomohla by mi.Teď vidím jak byla pro mě důležitá, vždy poradila, pomohla a teď jsem sama, jsem tak unavená, chtěla bych si lehnou a prospat zbytek života, začínám nenavidět staré lidi, vím, že za nic nemůžou, ale já to tak cítím.Je mi smutno, ten smutek mě snad roztrhá na kusy.Teď se musím přinutit zvednout a jít vařit, aby měl manžílek co jíst až přijde večer z práce a bude zase dělat, že je vše jak má být.Mějte se, stále na vás myslím.Helena

Ahojte. Som rada, že som objavila túto stránku a môžme si tu písať naše pocity. Píšem tu dlhšie ale každý sem napísal iba raz a hotovo a teraz sme tu navyše tri zo Slovenska a je fajn, že sa môžeme aspoň takto trochu povzbudiť. Dnes som bola zase na cintoríne a mám z toho akurát tak smutnú náladu. Občas pozerám len tak do neba a pýtam sa sama seba, kedy sa preberiem z toho strašného sna alebo kedy skončí celé to divadielko... hneď z cintorína sa vždy zastavím u ocina a ten byt je tak prázdny a smutný, nechce sa mi veriť, že to bude už navždy. Jakubko sa tam nudí, nikdo sa mu nevenuje ako sa zvykla starká, v každej izbe bolo veselo, hrali sme sa, jedli, bláznili, v tom byte to žilo a teraz sa sám bojí ísť u starkého na záchod, do detskej izby ho nič neťahá, nikto tam nie je okrem pár hračiek, nikto ho tam nevolá, nikto mu tam na posteli nečíta... je to hrozné! Na cintoríne keď si predstavím ako asi tam dole vyzerá po šiestich mesiacoch maminka, takmi je z tej predstvy akurát na zvracanie aj keď by som najradšej v tej chvíli začala kopať hrob... Nikedy sa dokonca pozastavím nad tým či som vôbec niekedy mala mamičku, či som sa len neocitla omylom v inom živote. Je tých myšlienok niekdy toľko, že mi ide prasknúť hlava.
Peťka, tie sny asi nebudú náhoda, o tom sme si písali už minule. Podľa mňa to ovlyvňujú mŕtvy, je to akoby volali o nejakú pomoc - teba maminka prosí o vyššie dávky vitamínu C a mňa o návrat domov z nemocnice.... stále mám tiež tie isté sny - vždy sa v nich vracia z nemocnice domov a hoci vyzerá unavená a chorá, ale je šťastná, že je doma. A možno je to len tým, že sme sa nevysporiadali s tým, že sme pre nich neurobili všetko, naše samé výčitky. Keby sme vedeli, ktorý deň má prísť ten koniec, tak by sme inak konali, teraz si môžem akurát búchať hlavu o stenu. Nedá sa opísať ako ma strašn bolí to, že chcela zomrieť doma a ja som to nesplnila. Deň kedy mala ísť do našej nemocnice, tak v ten deň aj zomrela a doktori nám už prevoz neodporúčali... LENŽE vedeli sme už dlhšie, že ju treba už len doopatrovať a my sme sa neskoro rozhýbali... prišlo náhle zhoršenie a z 2-3 mesiacov zostávajúceho života bolo už len pár dní... dúfam, že mi to raz maminka odpustí... Stále vravím vetu, že spávajme s všetci k sebe navzájom tak, akoby sme sa videli naposledy...
Dnes mi práve rozkvitla jedna z orchidejí, ktoré mi zostali po maminke a až teraz som zistila podľa farby, že je to tá, ktorú som jej darovala ako prvú pred štyrmi rokmi k narodeninám... Mala totiž štyri orchideje, dve odo mňa, jednu od ocina a jednu si kúpila sama. Keď ležala v nemocnici a tušila, že zomiera, vravela mi, aby som si ich zobrala domov. Ja som sa bránila, mne jednoducho patrili do jej bytu, boli súčasťou jej života a povedala som si, že pokiaľ žije, orchideje zostanú tam kde sú. Lenže potom už aj švagriná do mňa hustila, že si ich rozdelíme, lebo vydochnú... nakoniec týždeň po pohrebe zobrala dve orchideje švagriná, potom mi len brat volal, že zobrali tie z obývačky

Ahoj všichni,
dlouho jsem nepsala, ale stále čtu vaše nové příspěvky, mám to stejně, jako ty Darinko, mám u srdce strašný smutek, nevím jak žít dál ,ale musím kvůli dětem, byla jsem si vyzvednou urnu, dala jsem ji do auta a řekla maminko jedeme domů a rozbrečela jsem se.Dala jsem ji na skříň, k ní kytičku a chodím si s ní povídat, blázen co? Chybí mi tak, že mám pocit že můj život skončil s ní, chci, aby se vrátila, ale vím, že to nejde, představa, že už jí nikdy neuvidím je strašná, ale žít se musí, už jenom pro děti, tim by jsme také chyběly, jako maminky teď nám, ale jak to vydržet, tu strašnou ztrátu, poraďte někdo prosím.Zase někdy napíši, přeji hodně sil.Helena

Ahojte dievčatá, už ráno som si prečítala, čo ste písali, aj mne sa snívalo o mamičke, že tu bola medzi nami a musela som ísť do cintorína. Niečo ma tam ťahalo. Ked si večer idem ľahnúť, normálne prosím mamičku, aby sa mi o nej snívalo. To je pre mna taký dar. Už ked ju nemôžem vidieť takto normálne, tak aspon nech ju vidím vo sne. Inak sa mám stále zle, veľakrát sa rozplačem, strašne mi chýba. Je to asi príroda, že chlapi tak nevedia smútiť, ako aj vaši bratia. Ale aspon ich máte. Mna bolí aj to, že mamkina sestra, ktorá býva v Čechách ma ani nezavolá, ked jej niečo chcem povedať tak jej volám vždy ja. Moja maminka by na jej mieste určite tej jej dcére zavolala. Mna už nikto nechápe, aj teta mi hovorí, že život ide dalej, že sa s tým musím vyrovnať. Čudujem sa ako môže byť takáto tvrdá, myslela som si, že za sestrou bude viac plakať. Keby to maminka videla, ani by tomu neverila, že ako sa s tým teta vysporiadala. Cítim sa tak blbo, nemá mi kto ani len poradiť, ani ma vypočuť. Je to také nespravodlivé. Aj v našom paneláku napríklad je toľko starých ľudí, je tu jedna 95 ročná, ktorá leži už vyše 10 rokov a naše mladé maminy už tu nie sú. Neviem sa s tým zmieriť, neviem ako budem žiť dalej , neviem si predstaviť svoju budúcnosť. Je to čím dalej, tým horšie. Ahojte odpíšte ak aj Vám neleziem na nervy.

Ahojte. Aj mne sa dnes do rána snívalo o maminke,,, snívalo sa mi, že mi zomrela teta, prišla som na pohreb a bola tam aj moja maminka - mala na sebe taký starý bordový kabát, ktorý nikdy nemala rada a skoro vôbec ho nenosila. Popriala som ostatným úprimnú sústrasť a potom som sa zvítala s maminkou, povedala som jej, že som rada, že je živá, na to ona povedala, že ale všetko môže byť za chvíľu inak, rozplakala sa a to bol koniec sna.... :-( Bola som rada, že sa mi zase o nej snívalo ale stále sú to pre mňa také nevysvetliteľné sny. Ja si stále totiž myslím, že tie sny o nej ovlyvňuje nejakou zvláštnou silou ona, že ona navštevuje moje sny, že sa chce za mnou vrátiť, byť so mnou, alebo také niečo... Pár dní pred smrťou mi povedala, že bude chodiť v noci strašiť môjho manžela (maminkinho zaťa), a ja som sa na tom zasmiala... povedala to preto, že sa spolu raz nepekne pohádali a môj muž vyhadzoval maminku z nášho bytu. Ona mu to síce odpustila, ale nikdy nezabudla. Preto verím na niečo ako práve mŕtvi navštevujú naše sny. pre mňa je to znamenie, že mám prísť za ňou na cintorín alebo že mi chce poďakovať za zapálenú sviečku.
Peťka, ja tiež myslím stále na maminku, ráno, cez deň, v práci aj večer v posteli a keď ma nikto nevidí, tak si aj poplačem. Včera mi môj syn v posteli povedal, že keď ja raz zomriem, tak sa starká oživí... a som rada, že práve on v tej svojej malej hlavičke má také zmýšľanie a že do dnes na ňu nezabudol. Píšeš o svojom bratovi, myslím, že chlapi všeobecne nemajú vyvinutý taký cit, že ťažšie chápu niektoré veci alebo sa rýchlo otrasú a život ide ďalej. KRÁSNE si napísala tú poslednú myšlienku ako Tvoja maminka tušila, že najviac budeš smútiť za ňou Ty. Nádherne si to vystihla, pretože také niečo už aj mňa napadlo. A som hrdá na to, že aj ja som bola pre svoju maminku niečo viac ako ostatní v rodine. Bratia tí sú a boli vždy svojskí, nikdy nemali pre maminku také pochopenie ako ja, nechodili za ňou do nemocnice toľko čo ja, niekedy sa jej aj celé týždne neozvali, nezaujímali sa ako sa cíti po chemoterapii, alebo ako dopadla na vyšetrení, mamine bolo koľko rázy do plaču, že keby zomrela, tak by si chlpaci ani nevšimli... no bohužiaľ. Ja som bola tá, ktorá pri nej stála v dorom aj v zlom, všetko som jej pomáhala, vozila som ju autom na vyšetrenia a pod. Potom v nemocnici sa na mňa ešte brat urazil, že stále chodím za ňou len ja, že aj on by chcel so švagrinou ísť za ňou a byť s ňou trochu sami... smiešne, neviem kde na to prišiel, akoby som mu v tom bránila. Povedal, že som bola vždy tá vyvolená... ale nikdy sa nezamyslel, že prečo... Tiež som vedela, že maminka asi tušila, že ja budem najviac za ňou smútiť. Pár dní pred smrťou vyžadovala najviac mňa pri posteli, od ocina nechcela ani napiť vody, hľadala ma očami po izbe, keď som odbehla a posledný deň dve hodiny pred jej smrťou keď bol pri nej brat, tak údajne jej stekala slza z jedného oka, stále pozerala na dvere a stále sa snažila niečo povedať...

Ahoj Peťka dakujem Ti za povzbudivé slová, dúfam, že to prežijem, pretože z nemocnicou nemám dobré skúsenosti. Ano myslím na deti, že kvôli nim musím všetko vydržať a dúfam, že sa vrátim domov. Tá polievka mi veľmi chýba od mojej milovanej mamičky, ktorú mi už nikdy nepripraví. Strašne mi je smutno za nou, ako by som sa jej vyžalovala. Neviem ešte presný dátum nástupu do nemocnice, ale ak budem doma tak ešte napíšem. Ahoj píš aj Ty.

Ahoj Petra, ked som si prečítala Tvoj príspevok, tak som si povedala, že to máš veľmi ťažké. Ako mohol ten druh Tvojej mamičky urobiť niečo také. Je to hyena. Nehnevaj sa, že takto reagujem, ale s jednou chorou ženou urobiť také. Si ešte veľmi mladá, veľmi by si ju potrebovala, a ja viem, že ani chlapi nám v tom nevedia pomôcť. Oni cítia inak ako my. Ja som s mamičkou bola každý den. Spolu sme nakupovali, varili, riešili každodenné problémy, ale aj sme sa nasmiali a bola to moja najlepšia kamarátka. Teraz o toto všetko som prišla. Ani ja neviem ako bude dalej, nemám nijakú rodinu, otec zomrel pred 3 rokmi, som jedináčik, za čo sa veľmi hnevám , mám len tetu v Karlových Varoch, to je mamičkina sestra. S tou si niekedy telefonujeme. Aj na Vianoce sme boli u nich, myslela som si, že mi to pomôže, ale nepomohlo. Aj tam som len revala, asi sa to nikomu nepáčilo. Neviem si predstaviť budúcnosť bez mamičky, ako to bude dalej, ja už by som najradšej bola tam medzi nimi. Normálne im závidím. Taká som tu sama. Ja viem, že ma deti potrebujú, ale aj nemôžem si pomôcť. Tak strašne mi chýba, že to nedokážem ani opísať. Ty si veľmi mladučká ešte máš tam mimino, ten Ta potrebuje stále. Musíme sa nejak držať. Ahoj Peťka odpíš, ak to tak cítiš.

Ahoj darinka a ostatní, taky se mi stává, že se v noci probudím nebo mě probudí syn a já do rána nemůžu usnout, začala jsem to řešit práškami na uklidnění, když se vzbudím, tak si ho vezmu a za chvíli usnu.Když jsem je nebrala, bylo mi ráno strašně, nevyspalá, nemohla jsem nic dělat a syn je malý, stále vyžaduje pozornost a to chce být vyspalá.Mamka mi moc chybí, stále si říkám kde se ta nemoc u ní vzala, ona, ale neuměla odpočívat, stále se nám věnovala a nemyslela na sebe, cítím vinu, že jsem ji nedonutila víc odpočívat.Na fotky raději už nekoukám, to je pak ještě horší, když ji vidím, jak objímá vnoučata.Možná přijde čas, že se na ně budu moci podívat a nebrečet, ale s láskou si je prohlídnout, zatím to nejde, trhá mi to srdce na kusy.Stále mi moc chybí, nevím jak přežiju jaro, velikonoce, sluníčko,mamimka ho milovala, chodila na procházky s dětmi a byla ráda venku.Moc se toho bojím.Až bude čas, tak zase třeba napíši.Ahoj H.

Ahojte dievčatá, som rada, že ste sa ozvali už som si myslela, že ani neodpíšete. Asi to máme všetky rovnako, pretože aj ja ked začnem plakať a rozprávať o mamine, tak manžel povie napríklad, že chce pozerať televíziu a to mi skoro pukne srdce, že ako ho moja maminka ľúbila a on nechce o nej rozprávať. Aj ja mám také kamarátky, ktorým žijú mamky a oni to nechápu. Aj na mna pozerajú susedia a známi, že ako to znášam, či ešte vládzem . Je mi to hnusné, ale inak kašlem na nich. Mne je najdôležitejšie to, čo cítim ja. Neviem ako sa to dá prežiť, hovorí sa, že čas. Ja tomu neverím. Tak strašne by som chcela, aby sa vrátil čas, spomínam, ked tu ešte bola medzi nami, aké to bolo dobré. Teraz som úplne bezmocná, slabá, taká nepotrebná. Viem, že sú tu deti, syn je síce dospelý, ale býva s nami a máme ešte 12 ročnú dcérku, ktorá ma chápe asi najviac. Dnes sa ma spýtala napríklad s plačom , či tu budem aspon dovtedy, ako moja maminka. Hned som sa aj ja rozplakala, že neviem, dokedy budem žiť, ale dúfam, že ešte budem. Je to kruté, že človek nevie čo bude zajtra. Ved umierajú aj takí mladí ľudia. Vôbec už ani spať neviem, ked aj trochu zaspím, ráno sa budím a trasie sa mi žalúdok. Som úplne na dne. Mamička moja jediná vráť sa.

ahoj holky, taky jsem sem dříve psala, maminka mi umřela letos na vánoce, na leukémii, ta bolest je nepopsatelná, ale to jistě znáte, myslela jsem, že časem to bude lepší, ale je to naopak, včera večer, jsem tak plakala, že už jsem držela v ruce plato s prášky a chtěla je zapít vínem, ale představa, že tu děti zůstanou sami, jako teď já, mi vtom zabránilo, máma je prostě nenahraditelná, byla takový můj pevný stožár v životě, se vším poradila, zasmáli jsme se a vždy při mě stála a pomohla se vším.Teď jsem sama, manžel pro mě začíná být také cizí, jsem na mateřské, takže sedím doma a vzpomínám, ven se bojím, každý po mě kouká a říká, to je ona, co jí umřela maminka. Už opravdu nevím jak dál, ten smutek mě zabíjí zaživa.Nejhorší je, že manžel to prostě nechápe, jak mi je, nebaví se o tom se mnou, myslím, že by mi to pomohlo, vypovídat se, jenže nemám komu.Prostě pro něj se to stalo a život jde dál, ale pro mě skončil, budu se znažit vychovat děti a pak už se jenom těšit za maminkou.Život je tak krutý, bere si k sobě hodné lidi a vrahy zde nechává, už nevím jak dál,maminko POMOC.Až bude čas tak , zase napíši, pomáhá mi vše ze sebe vypsat své myšlenky.Zatím Pa.