Helenka, chápem Ťa veľmi dobre, ale ver mi, čas tú ranu trošku zahojí, bolieť to neprestane nikdy ale akoby som povedala - zvykneš si na ten blbý pocit, že tu už nie je a ďalej sa "nepohneš", proste žiť musíš ďalej a hotovo. Ale máš malé deti a to by ti mohlo byť takým malým svetielkom nádeje,že stále máš pre koho žiť a že Ťa tu nazemi niekto potrebuje. Mne pomáha myšlienka, že je maminka niekde preč, ďaleko odo mňa a že sa ešte nevrátila. Doma má stále aj po polroku zavesený župan v kúpelni, papuče na chodbe, v skrini odloženú kabelku, v obývačke okuliare a mobil... Neboj, Tvoja maminka o Tebe vie, ochraňuje ťa zhora, bude na Teba a Tvoju rodinku dávať pozor a v Tvojom srdiečku ostane už navždy a to je akby bola stále s Tebou. Prajem veľa síl
In reply to ahoj holky, taky jsem sem by Anonym (neověřeno)