Ahojte. Aj mne sa dnes do rána snívalo o maminke,,, snívalo sa mi, že mi zomrela teta, prišla som na pohreb a bola tam aj moja maminka - mala na sebe taký starý bordový kabát, ktorý nikdy nemala rada a skoro vôbec ho nenosila. Popriala som ostatným úprimnú sústrasť a potom som sa zvítala s maminkou, povedala som jej, že som rada, že je živá, na to ona povedala, že ale všetko môže byť za chvíľu inak, rozplakala sa a to bol koniec sna.... :-( Bola som rada, že sa mi zase o nej snívalo ale stále sú to pre mňa také nevysvetliteľné sny. Ja si stále totiž myslím, že tie sny o nej ovlyvňuje nejakou zvláštnou silou ona, že ona navštevuje moje sny, že sa chce za mnou vrátiť, byť so mnou, alebo také niečo... Pár dní pred smrťou mi povedala, že bude chodiť v noci strašiť môjho manžela (maminkinho zaťa), a ja som sa na tom zasmiala... povedala to preto, že sa spolu raz nepekne pohádali a môj muž vyhadzoval maminku z nášho bytu. Ona mu to síce odpustila, ale nikdy nezabudla. Preto verím na niečo ako práve mŕtvi navštevujú naše sny. pre mňa je to znamenie, že mám prísť za ňou na cintorín alebo že mi chce poďakovať za zapálenú sviečku.
Peťka, ja tiež myslím stále na maminku, ráno, cez deň, v práci aj večer v posteli a keď ma nikto nevidí, tak si aj poplačem. Včera mi môj syn v posteli povedal, že keď ja raz zomriem, tak sa starká oživí... a som rada, že práve on v tej svojej malej hlavičke má také zmýšľanie a že do dnes na ňu nezabudol. Píšeš o svojom bratovi, myslím, že chlapi všeobecne nemajú vyvinutý taký cit, že ťažšie chápu niektoré veci alebo sa rýchlo otrasú a život ide ďalej. KRÁSNE si napísala tú poslednú myšlienku ako Tvoja maminka tušila, že najviac budeš smútiť za ňou Ty. Nádherne si to vystihla, pretože také niečo už aj mňa napadlo. A som hrdá na to, že aj ja som bola pre svoju maminku niečo viac ako ostatní v rodine. Bratia tí sú a boli vždy svojskí, nikdy nemali pre maminku také pochopenie ako ja, nechodili za ňou do nemocnice toľko čo ja, niekedy sa jej aj celé týždne neozvali, nezaujímali sa ako sa cíti po chemoterapii, alebo ako dopadla na vyšetrení, mamine bolo koľko rázy do plaču, že keby zomrela, tak by si chlpaci ani nevšimli... no bohužiaľ. Ja som bola tá, ktorá pri nej stála v dorom aj v zlom, všetko som jej pomáhala, vozila som ju autom na vyšetrenia a pod. Potom v nemocnici sa na mňa ešte brat urazil, že stále chodím za ňou len ja, že aj on by chcel so švagrinou ísť za ňou a byť s ňou trochu sami... smiešne, neviem kde na to prišiel, akoby som mu v tom bránila. Povedal, že som bola vždy tá vyvolená... ale nikdy sa nezamyslel, že prečo... Tiež som vedela, že maminka asi tušila, že ja budem najviac za ňou smútiť. Pár dní pred smrťou vyžadovala najviac mňa pri posteli, od ocina nechcela ani napiť vody, hľadala ma očami po izbe, keď som odbehla a posledný deň dve hodiny pred jej smrťou keď bol pri nej brat, tak údajne jej stekala slza z jedného oka, stále pozerala na dvere a stále sa snažila niečo povedať...
