Ahojte. Som rada, že som objavila túto stránku a môžme si tu písať naše pocity. Píšem tu dlhšie ale každý sem napísal iba raz a hotovo a teraz sme tu navyše tri zo Slovenska a je fajn, že sa môžeme aspoň takto trochu povzbudiť. Dnes som bola zase na cintoríne a mám z toho akurát tak smutnú náladu. Občas pozerám len tak do neba a pýtam sa sama seba, kedy sa preberiem z toho strašného sna alebo kedy skončí celé to divadielko... hneď z cintorína sa vždy zastavím u ocina a ten byt je tak prázdny a smutný, nechce sa mi veriť, že to bude už navždy. Jakubko sa tam nudí, nikdo sa mu nevenuje ako sa zvykla starká, v každej izbe bolo veselo, hrali sme sa, jedli, bláznili, v tom byte to žilo a teraz sa sám bojí ísť u starkého na záchod, do detskej izby ho nič neťahá, nikto tam nie je okrem pár hračiek, nikto ho tam nevolá, nikto mu tam na posteli nečíta... je to hrozné! Na cintoríne keď si predstavím ako asi tam dole vyzerá po šiestich mesiacoch maminka, takmi je z tej predstvy akurát na zvracanie aj keď by som najradšej v tej chvíli začala kopať hrob... Nikedy sa dokonca pozastavím nad tým či som vôbec niekedy mala mamičku, či som sa len neocitla omylom v inom živote. Je tých myšlienok niekdy toľko, že mi ide prasknúť hlava.
Peťka, tie sny asi nebudú náhoda, o tom sme si písali už minule. Podľa mňa to ovlyvňujú mŕtvy, je to akoby volali o nejakú pomoc - teba maminka prosí o vyššie dávky vitamínu C a mňa o návrat domov z nemocnice.... stále mám tiež tie isté sny - vždy sa v nich vracia z nemocnice domov a hoci vyzerá unavená a chorá, ale je šťastná, že je doma. A možno je to len tým, že sme sa nevysporiadali s tým, že sme pre nich neurobili všetko, naše samé výčitky. Keby sme vedeli, ktorý deň má prísť ten koniec, tak by sme inak konali, teraz si môžem akurát búchať hlavu o stenu. Nedá sa opísať ako ma strašn bolí to, že chcela zomrieť doma a ja som to nesplnila. Deň kedy mala ísť do našej nemocnice, tak v ten deň aj zomrela a doktori nám už prevoz neodporúčali... LENŽE vedeli sme už dlhšie, že ju treba už len doopatrovať a my sme sa neskoro rozhýbali... prišlo náhle zhoršenie a z 2-3 mesiacov zostávajúceho života bolo už len pár dní... dúfam, že mi to raz maminka odpustí... Stále vravím vetu, že spávajme s všetci k sebe navzájom tak, akoby sme sa videli naposledy...
Dnes mi práve rozkvitla jedna z orchidejí, ktoré mi zostali po maminke a až teraz som zistila podľa farby, že je to tá, ktorú som jej darovala ako prvú pred štyrmi rokmi k narodeninám... Mala totiž štyri orchideje, dve odo mňa, jednu od ocina a jednu si kúpila sama. Keď ležala v nemocnici a tušila, že zomiera, vravela mi, aby som si ich zobrala domov. Ja som sa bránila, mne jednoducho patrili do jej bytu, boli súčasťou jej života a povedala som si, že pokiaľ žije, orchideje zostanú tam kde sú. Lenže potom už aj švagriná do mňa hustila, že si ich rozdelíme, lebo vydochnú... nakoniec týždeň po pohrebe zobrala dve orchideje švagriná, potom mi len brat volal, že zobrali tie z obývačky
