Přidat komentář

Peťka, to čo si napísala ma tak dojalo, až mi vyhŕkli slzy :_( Mám radosť, že aj Ty si bola pre mamičku také slniečko v živote. Myslím, že dcéry v dospelosti majú vždy bližšie k mamám ako synovia. U nás to bolo podobne, hoci sa zdalo, že je mamina som mnou radšej ako s chlapcami, aj napriek tomu ich vždy čakávala a zvlášť ten jeden bol taký "nepodarený", že sa ukázal v nemocnici až po troch týždňoch, keď už nevnímala a zomierala... celé tri týždne ho čakala a plakala, lebo ju to trápilo... a on si ani nič nevyčíta. Maminka bola posledné štyri roky v nemocnici skoro mesiac a prevažne som chodila za ňou sama alebo s Jakubkom - zobrala som knižky, počítač alebo nejakú hračku a vydržal tam so mnou aj dve hodiny. S manželom som chodila za ňou málo, niekedy s otcom na striedačku ale vždy chcela byť maminka so mnou najradšej sama. Mali sme tajnosti, ktoré sme ani pred otcom nespomínali a bolo nám tak spolu dobre. Páči sa mi, že máme spoločné zmýšľanie. Ja som mala tiež pocit, že sa na mňa maminka spoliehala a ja som jej nepomohla, ani nesplnila čo chcela - sľúbila som jej, že sa vrátime domov a nedodržala som to... nikdy nezabudnem ako som ju vyprevádzala do Nitry so zvláštnym pocitom, že čo ak je to jej posledné ráno doma. Otec je fajn, ale keby nemal operovaný mozog, možno by bol viac schopný niečo vybaviť alebo pomôcť mamine, takto bolo spoľahnutie len na mne a to ma štve, že som neurobila maximum.
Utešujem sa tým, že umieranie nebolí, že je to akési vykúpenie pre človeka, aspoň pre moju maminku to tak určite bolo. Ona bola taká statočná, vyzeralo, že sa smrti nebojí, vedela, že zomrie a bola s tým tak vyrovnaná. Ona mne povedala, že UŽ ZOMIERAM, NEBOJ, nie ja jej...