Ahojte dievčatá, som rada, že ste sa ozvali už som si myslela, že ani neodpíšete. Asi to máme všetky rovnako, pretože aj ja ked začnem plakať a rozprávať o mamine, tak manžel povie napríklad, že chce pozerať televíziu a to mi skoro pukne srdce, že ako ho moja maminka ľúbila a on nechce o nej rozprávať. Aj ja mám také kamarátky, ktorým žijú mamky a oni to nechápu. Aj na mna pozerajú susedia a známi, že ako to znášam, či ešte vládzem . Je mi to hnusné, ale inak kašlem na nich. Mne je najdôležitejšie to, čo cítim ja. Neviem ako sa to dá prežiť, hovorí sa, že čas. Ja tomu neverím. Tak strašne by som chcela, aby sa vrátil čas, spomínam, ked tu ešte bola medzi nami, aké to bolo dobré. Teraz som úplne bezmocná, slabá, taká nepotrebná. Viem, že sú tu deti, syn je síce dospelý, ale býva s nami a máme ešte 12 ročnú dcérku, ktorá ma chápe asi najviac. Dnes sa ma spýtala napríklad s plačom , či tu budem aspon dovtedy, ako moja maminka. Hned som sa aj ja rozplakala, že neviem, dokedy budem žiť, ale dúfam, že ešte budem. Je to kruté, že človek nevie čo bude zajtra. Ved umierajú aj takí mladí ľudia. Vôbec už ani spať neviem, ked aj trochu zaspím, ráno sa budím a trasie sa mi žalúdok. Som úplne na dne. Mamička moja jediná vráť sa.
