Ahojte dievčatá, už ráno som si prečítala, čo ste písali, aj mne sa snívalo o mamičke, že tu bola medzi nami a musela som ísť do cintorína. Niečo ma tam ťahalo. Ked si večer idem ľahnúť, normálne prosím mamičku, aby sa mi o nej snívalo. To je pre mna taký dar. Už ked ju nemôžem vidieť takto normálne, tak aspon nech ju vidím vo sne. Inak sa mám stále zle, veľakrát sa rozplačem, strašne mi chýba. Je to asi príroda, že chlapi tak nevedia smútiť, ako aj vaši bratia. Ale aspon ich máte. Mna bolí aj to, že mamkina sestra, ktorá býva v Čechách ma ani nezavolá, ked jej niečo chcem povedať tak jej volám vždy ja. Moja maminka by na jej mieste určite tej jej dcére zavolala. Mna už nikto nechápe, aj teta mi hovorí, že život ide dalej, že sa s tým musím vyrovnať. Čudujem sa ako môže byť takáto tvrdá, myslela som si, že za sestrou bude viac plakať. Keby to maminka videla, ani by tomu neverila, že ako sa s tým teta vysporiadala. Cítim sa tak blbo, nemá mi kto ani len poradiť, ani ma vypočuť. Je to také nespravodlivé. Aj v našom paneláku napríklad je toľko starých ľudí, je tu jedna 95 ročná, ktorá leži už vyše 10 rokov a naše mladé maminy už tu nie sú. Neviem sa s tým zmieriť, neviem ako budem žiť dalej , neviem si predstaviť svoju budúcnosť. Je to čím dalej, tým horšie. Ahojte odpíšte ak aj Vám neleziem na nervy.
