Odešla mi maminka

je to opravdu zvlaštni,bylo to zničeho nic ze dne na den,kdy se to u nas stalo,přestala si se už bat tmy?a jak to zvladaš ted,mě se zdat že se to nikdy nezlepši,nejraděj bych se odstěhovala ale nemužu tady nechat otce

Miska,upřímnou soustrast ,je mi to líto.Zkuste si holky moje poslechnout na Youtube písničku od Miroslava Donutila-"Já se vrátím".Tuhle písničku jsme nechali mamce zahrát na pohřbu,mamka ji měla moc ráda.Je nádherná,i když o smrti,která nás všechny potkala.Ale snad si některá z vás,stejně jako já vezme něco i pozitivního.Držte se holky...

Drahá Miska, viem ťa pochopiť ako sa cítiš, je to nespravodlivé, že ty si v očakávaní dieťatka a tvoja milovaná mamička odišla. Aj mne každý hovorí, aby som sa držala, že tam mám rodinu, ale mne to nejde. Tak mám už vyplakané oči, že ma štípe celá tvár. Chápem ťa, že nevieš bez nej žiť, lebo aj ja to isté cítim a tiež si myslím, že mi už nebude nikdy lepšie. Jednoducho bez mamičky už svet nikdy nebude ako predtým. Snád raz sa aj nám podarí sa trošku vyrovnať s týmto krutým osudom.

Miska mne tiez maminka zomrela pred polrokom na cirhozu viem ako ta to boli..mna tiez stale....drž sa Miška,,,,

Miška ja som bola v 8mom mesiaci ked mi maminka toto leto zomrela..bala som sa spat v dome v ktorom sme spolu žili,kde ma vychovavala....citila som vo vnutri niečo zvlastne..ako keby som aj ja zomierala..ako keby aj ja za xvilu zomriem..neviem preco casom sa to trosku utlmilo..ale stale je vo mne ten strach z toho kde maminka vlastne je....

Ahoj Helenka, ja som viac smutná ako veselá. Neviem sa s ničím popasovať, tak veľmi mi chýba, aj my sme sa rozprávali o všeličom, bol to najdôležitejší človek v mojom živote, nechcem si pripustiť, že už nikdy ju neuvidím. Nemám rodičov, a teraz som ja tá, čo by už mala dávať rady, usmerniť deti do života, a predsa sa cítim tak, akoby som to ja ešte potrebovala, ale už mi nikto neporadí. Je to strašné. Ja som tiež doma nepracujem, taká som stratená, kamarátky robia, a oni majú aj maminy. Aj ja sa s tým neviem vyrovnať, že prečo starí ľudia, ktorí už majú vysoký vek sú ešte tu a moja mamička čo mala len 64 tu nie je. Taká som nahnevaná na celý svet. Aj ja si vždy predstavujem ako bolo dobre pred pár rokmi, ked som rodičov mala ešte tu. Ako sme sa zabávali, smiali, a teraz čo teraz. Čo bude dalej neviem si ani predstaviť, Helenka ja cítim ako by som sa išla zblázniť. Ahoj.

Dobrý den,
náhodou jsem se dostala na tyto stránky. Moje maminka práve umírá na rakovinu, je strašné to takhle vyslovit, ale vím že je to pravda. Je jí 58 let a s rakovinou se trápí 6 let. Začalo to po smrti jejího manžela. Mela rakovinu prsu a po dvou letech se jí to opet vrátilo a pak zase za dva roky,ale to už to mela v plicích. Neoperovali jí dostala další chemoterapie a výsledky loni v ríjnu byly v porádku, pred vánoci už se necítila dobre, šla na CT a ted v pondelí byly výsledky a ortel byl metastázy na plicích a játrech. nechali si jí v nemocnici. Má bolesti tak se jí snaží stabilizovat je jí zle od žaludku a zvrací. Mluvila jsem s doktrokou a rekla mi, že je to otázka mesíce max. mesícu. Maminka to neví. Chtejí jí stabilizovat, aby nemela bolesti a pustit domu. Já jsem verila na milion procent, že bude zdravá. Strašne me to zasočilo apripadám si jako ve snu. Hlavou se mi honí strašné veci. Nevím co a jak bude. Je chribková epidemie, tka me za ní ani nepustí, pouze jí volám. Já žiji 600 km od maminky a mám roční holčičku. čekám až jí pustí z nemocnice a budu s ní. Mám strašný strach jak to zvládnu, jak to zvládne ona, jak to zvládne moje holčička. Nemužu si maminku vzít k sobe, bydlíme v dome u tchýne a máme tu jen jeden pokoj. Stavíme teprve dum. Hlavne, aby nemela ty bolesti. Mám pocit že se mi rozkočí hlava a halvne srdce, že se zblázním. Nejradeji bych zalezla, ale musím fungovat. Musím se držet pred tou malou a ješte i kojím. Mám strach jak se vydržím dívat, jak maminka umírá. Nemužu verit že umírá, když pred tremi mesíci byla čistá. Chvílema si ríkám, aby tu byla co nejdéle, ale pak, aby to bylo rychlé a netrápila se. Je to strašné takhle premýšlet. Bože co mám delat, Ani za ní nemužu jít.

Ahoj Jano a Markéto.Ze všeho nejvíc vám teď přeji hodně sil,je to těžké,bolestjvé a ještě dlouho bude.Musíte sebrat všechny zbytky sil,Souhlasím s holkama,snažte se být se svými mamkami až do konce,být s nimi co nejvíc,není to jednoduché,psychicky i fyzicky si každá z nás sáhne až na úplné dno,ale naše maminky jsou na tom hůř a rozhodně si to zaslouží.Od smrti moji mamky to bude letos v květnu 2 roky,pořád to bolí a pořád občas pláču,ale ta největší bolest postupem času trošku otupí a přijde den,kdy se zase budete z něčeho radovat,na něco se těšit,moci se smát.Ještě jednou přeji hodně sil,cítím s vámi.

Ľudka moje mamka měla rakovinu plic,byla nemocná jenom 3 měsíce,než zemřela,ale tolik bolesti,utrpení a bezmoci si někteří lidi nevyberou za celý život.Mamka za ty tři měsíce zhubla asi o 20 kilo.I vy jste Ľudka museli být hodně silní,neumím si představit 4 roky trápení.I já mám velkou pokoru před touhle nemocí.A zároveň velký strach,že by mě mohl potkat stejný osud,když vím,co je to za utrpení.Mamce píchali morfium 4 týdny,ale sestra ze zdravotní péče nám říkala,že jim na Morfiu déle než 2 měsíce nikdo nevydržel.Je to velký pomocník při bolestech,ale myslím,že i pomalý zabiják.Věř,Ľudka,že i na tebe by byla tvoje mamka hrdá.A děkuju

Ahojte dievčata ...moja maminka zomrela 4,augusta,,,moj ocino 9 augusta,..mamina mala pohreb 8meho..pride mi to take zvlaštne....jedno viem,že odkedy mi zomrela mamina nenavidim cislo 4 ,a odkedy ocino tak nenavidim 9..je to taky psychycky blok....hlavne to čislo 4.....hmm.....minule som bola v nemocnici.isla som okolo oddelenia ,kde lezala mamina,potom som sedela v aute a cakala na priatela,bola som odparkovana pod jej oknom kde lezala..predstavovala som si,že tam stale je na tej izbe..a pustila som jej jej oblubenu pesničku čau Lasko od Karla Gota...ked ju hrali strašne som sa rozplakala..a v tom tej budovy vynasali na lehatku nejakeho človeka,ktory zomrel..bol prikryty plachtou..ked som to zbadala,predstavila som si na moment,že je to maminka..a začala som sa dusit od plaču....nemohla som ani dychat a potom ma odtial priatel zobral a ja som plakala potom este asi dve hodiny...je tažke ,ked už si zase predstavim maminku tak naživo prestat plakat..je to silne...moja laska ku nej bola velmi silna..mozno som ani nevedela ako velmi az do momentu kym nezomrela..ked bola v nemocnici,tak som tam chodila kazdy den..hned rano uz o 5tej som bola hore,rychlo som sa najedla,kedze som bola tehotna..a uz som utekala ked zacali navstevne hodiny za maminou...ale čo mi vadili ,bolo to,že sestričky na oddeleni videli velky problem v tom,že tam chodim skor ako začnu navstevne hodiny a odchadzam neskor ako skoncia..ale ja som aj tak,aj ked mi vinadali,tam chodila skor a odchadzala neskor asi mamina jedina z odelenia tam mala najdlhšie vzdy navstevu..lebo som sa ich uštipačnymi rečami nedala odradit..a aj tak to bolo malo,aj tak by som s nou chcela by t dlhsie..jedien na co som vzdy myslela,ked som od nej odchadzala bolo,to nech uz je druhy den a nech zase za nou idem...jedna sestrika mi raz povedala,že je skoro ze navstevne hodiny začinaju az o 15 minut?? chapete o 15 minut skor som prisla a oni robili z toho problem...tak som jej povedala,ze ved to je len 15 minut aona na to,ze a keby Vas bili 15 minut bolo by to LEN?? a ja ze ale ja tu nikoho nebijem,ja chodim pomahat svojej mamine..a uz bola ticho potom...keby viem,ze si robia svoju pracu ako maju,tak nič nepoviem,ale ked som tam ja nebola mamine nemal kolko krat ani kto vodu podat ...ked nevladala..tak potom co vadi personalu ,ked chodime navstevovat svojich blizkych..mali by byt radi,ze im v podstate pomahame....vzdy hned ako som prisla za maminkou som jej masirovala bolave opuchnute nohy,ruky,chrbat,hlavu ,len nech ju nič neboli..vzdy som sa jej pytala,co ju boli,že ju budem hladkat a masirovat..bola taka rada..vzdy som na nej videla tu ulavu,ktoru citila pri masaži....a vzdy mi hovorila,skoda,ze tu nemozes byt so mnou stale..hmmm..mohla som mala som si to vybojovat,..teraz sa hnevam na tie sestričky...urcite vedia ,že ich pacienti tam zomieraju a nedopraju im tu radost byt s blizkymi..nech sa este naposledy potešia zo života...ved ,čo je krajsie ako byt s milovanymi ludmi.....

Ludka chapem ta ako sa citiš a že sa hnevas na brata,ze ti nepovedal,že maminka zomrie v ten den alebo v tu noc..ja by som sa tiež hnevala..ale ja sa hlavne hnevam sama na seba..ze kazdy den som za mojou maminou chodila,ale v den ked zomrela..som si nejaksi nahovorila,ze jej je lepsie a ze nemusim za nou v tu sobotu..tak som poslala,len priatela,nech jej odnesie veci,čo potrebovala...a potom som sa pytala,,..ako maminka vypadala,a on mi povedal,ze lepšie ze sa prechadzala po izbe,jedla zapijala lieky ..hm a o 5 hodin na to zomrela..potom som priatelovi vyčitala,ze prečo mi nepovedal,že mamine je tak zle,ved nemohla vypadat lepsie ked zomrela..on stale tvrdi,že vypadala...ale ja tomu neverim....mala som za nou ist,.urcite by som videla,ja ze jej je horšie...tak ju lubim..chcela by som ju drzat za ruku..pri jej odchode,nech vie,že neni sama..ze ja ju lubim najviac na svete.....

Dievčata vsetkym ,ktorym Vam zomrela maminka na rakovinu pozrite si toto video o tom ako uz zistili ako sa da inymi sposobmi rakovina liečit,len farmaceuticky priemysel to zatajuje aby dalej zarabali na chemoterapii atd.....mna to velmi zaujalo..a pozerala som to a s otvorenymi ustami..treba si to pozriet cele a pozorne citat titulky....po pozreti toho to a aj dalsich videi proste uz lekarom neverim a ich dobrym umyslom....čest vynimkam a tym ,ktori ani sami nevedia čim vlastne ludi liečia....

a ja som mala takú zlosť, zatiaľ čo on si želal odtaľ vypadnúť čo najskôr, tak ja som si želala byť pri nej čo najrýchlejšie... Ležala tam tri týždne a tiež sa uvažovalo o návrate domov, lenže doma nám odpadávala, keďže bola strašne slabá, neprijímala žiadnu stravu ani tekutiny (keď aj niečo vypila, tak to hneď vyvrátila) a popri rakovine mala cukrovku, takže potrebovala infúzie 24 hodín denne. Z Domácej opatrovateľskej stanice nám povedali, že to nie je možné, aby sme ju mali doma, tak sme začali vybavovať hospic - lenže ona vyzerala celkom dobre, len nevládala chodiť a jesť, mala náplaste od bolesti a to jej pomáhalo. Nevedela som si predstaviť, že takto bude fungovať ešte 2-3 mesiace ako nám predpovedali doktori... Nám doktrori v porovnaní s vami dievčatá, nezobrali nádej, práveže sme sa držali na to, že tu s nami bude ešte dosť dlhú dobu na to, aby sme sa s ňou pekne rozlúčili. Nádej nám zobral nečakaný zápal pľúc a to bol tak rýchly koniec, že sme nestihli ani prevoz do nášho mesta. Tešila som sa ako budeme spolu v hospici celé dni, ako sa budeme spolu rozprávať, hladkať za ruku a spolu spať a zrazu... nič! všetko sa zvrtlo veľmi rýchlo, nemohla dýchať, rozprávať, nevnímala dobre, bola nadopovaná morfiom a rátali sme dni... doktorka povedala 5 dní a mala pravdu :-(
Miška, tvoj príbeh sa mi páčil, podobný osud ako moja maminka, ale ticho ti závidim, že ste mali maminku doma a mohli ste s ňou byť do poslednej chvíle. Trápi ma, že som sa vtedy po jej smrti nezaujímala viac prečo sa to či ono dialo. Ja som bola tak psychicky na dne, tak slabá a bezmocná, že som nebola schopná žiadnych slov. Tiež som Peťka zo začiatku riešila všetko možné, radila som doktorom ako pokračovať v liečbe, pozerali na mňa ako na blbú, všetko čo som navrhla zamietli, jednoducho nebolo pomoci, ale ja v tej chvíli by som dala aj svoj život, alebo všetok majetok len aby sa dala maminka ešte nejako liečiť. Nepomohla by už ani chemoterapia, ani ožarovanie, ani vývod, operácia, skrátka NIČ. Maminka vydaná napospas osudu! Rakovina metastázovala ďalej kozmickou rýchlosťou, nechceli ju poslať už ani na sono celého tela, aby som sa aspoň dozvedela ako ďaleko to pokročilo... jedna sestra mi potom povedala, že pravdepodobne má už metastázy všade, hoci doktorka povedala, že jej to iba zasiahlo po novom pľúca. Nerobili s ňou v nemocnici okrem podávania infúzii nič, a to už maminka vedela o čo ide... ležať a čakať na smrť, musí byť hroznéééé. keď dostala zápal pľúc, tak ešte ten prvý deň nás ako tak vnímala, volala ma k sebe pri postel, trochu sa vypytovala na dátum, čas, ešte telefonovala s mojim Jakubkom, vládala mu povedať Ahoj a počas toho dňa sa na mňa eše naposledy trikrát usmiala... potom to už bolo zo dňa deň horšie. Len do dnes nechápem, prečo jej začali pichať morfium, či mala boleti, prečo musela byť tak utlmená... či ten morfium nebol len taký tichý zabiják... veď pokiaľ ležala a mala náplaste, tak bola v pohode, prečo sa to tak rýchlo zvrtlo... PREČO PREČO PRECO????

Helenka presne si všetko vystihla aj u mna je to také isté, cítim sa úplne stratená, trasie sa mi žalúdok, neviem bez nej existovať, čas nevieme vrátiť naspať, a to je pre mna strašné. Moja maminka bola taká dobrá, že takúto ženu hľadať treba. Ked sa pozriem okolo seba, takúto mamičku nemá nikto. Určite tvoja bola taká istá dobručká preto aj ty nevieš bez nej existovať. Helenka je to strašné, čo sa nám stalo.

Ahojte Darinka aHelenka..ja som uz po 6tich mesiacoch sa dostala do takeho niečoho,ze uz mi nejde niekedy ani plakat..odisli s maminkou aj moje city..nedokazem nikoho lubit tak ako ju..mojho syna milujem..ale ta laska k mojej mamine,ta bola taka krasna ,taka ina ako vsetky ostatne..odkedy mamina zomrela nezaujimma ma moj priatel..nedokazem ho uz mat rada ..je mi lahostajny..predtym som si myslela,ze je cely moj svet..odkedy mamina zomrela..som si uvedomila jedno,že celym svetom bola pre mna len ona...niekedy na nu mysli,chcem plakat.a uz mi to nejde,..je to nejaka obrana organiznu alebo čo..lenže ja chcem plakat..a to ma ubija...Darinka moja mamina,bola v nemocnici tiez 3 tyzdne..najprv nevedela ani jest,postupne sa to zlepsovalo..ja som ju krmila,davala som jej vodu,potom začala sama..bola taka silna..tak velmi sa chcela vyliečit..ani nemohla chodot..povedali nam lekari,ze bude pouzivat vozik..no ona sa postavila a sama chodila na zachod,sama..aj ked mala opuchnute nohy ,ruky cele telo...vsetko dokazala...este si aj izbu wzdy krasne upratala...tak ju lubim..tak mi chyba....lekari sa mi tiez vysmievali,ked som im niečo povedala,o sposobe liečby ako by mali proste inak popripade maminu liečit,len sa ma pytali s vysmechom či mam medicinske vzdelanie....vystatuju sa svojimi titulmi a aj tak im tam zomieraju ludia jeden za druhym....tiez ju nechali na izbe napojenu na infuzie aj ked dotiekli..pritom mmaina im zvonila,ze chce ist na zachod nechali ju cakat aj dve hodiny,..kym sa skoro nepocikala,ked sme tam zrovna neboli na navsteve..takto sa s uctou spravaju k umierajucim ludom..hajzli su to...

dnes sa mi snival krasny sen s maminou..že bola zdrava zobrala som ju z nemocnice a išli sme na vylet..na vyhliadkovu vežu odkial bol nadherny vyhlad na more a krasnu prirodu a mamina bola taka štastna,vsetko si fotila...a vravela mi Petka už ma nič neboli,pozri ako možem behat.... .hmmm..kiež by to tak bolo.......

Ludka ...presne to čo pišeš som zase zažiavala s maminkou aj jaa...vela krat sme sa rozpravali o smrti,...že ako to asi je,ked človek zomrie,,....mamina vždy vravela,že veri v nekonečnu energiu..neverila v Boha..ale verila,že človek je enrgia a enrgia sa len tak nemože vyparit ,musi fungovat dalej..vela krat sme si rozpravali pribehy zo života o ludoch,ktori zomreli a potom sa o par mesiacov ,rokov ozvali nejakym sposobom svojim blizkym ,ktorych milovali...napr jedna pani mala strasne rada svojho ocka..on bol elektrikar,a ked zomieral na rakovinu,slubil svojej dcere,teda,že ked zomrie zablika jej nejak svetlom,že ved je elktrikar tak to zvladne..a potom zomrel a stalo sa...jeho dcera bola strašne smutna..a raz večer ked bola sama doma..len tak jej začala blikat žiarovka v izbe...najprv tomu nechapal a potom jej došlo,že je to jej ocino..no neviem,či to tak bolo..a či sa to može stat..ale vtedy sme s maminou tomu verili,ked sme sa o tom rozpravali..lenže maminak mi nedala ziadne znamenie,volala som aj roznym vešticiam,a a takym ,čo sa zaoberaju snami,alebo posmrtnym životom...pytala som sa či mi maminka nechala nejaky odkaz..povedali mi,ževraj len mi posiela velku pusu a mam si davat pozor na kamaratky..neviem neverim tomu,že by mi nechala takyto odkaz hmm...ona by mi nechala určite iny...viem,že keby mohla,nenechala by ma trapit takto,a určite by mi dala nejak najavo,že sa ma dobre a ze sa nemam uz tym zaoberat a mam žit normalne dalej a araz sa stretneme...čakam stale na nejake znamenie....od mlada som mala sen....snival sa mi ked som mala 16 rokov,..v tom sne som videla maminku na nemocničnom balkone,sediet na invalidnom voziku...z toho sna išiel strašny strach..ked som sa zobudila triasla som sa a plakala..odvtedy som sa o maminu bala ako nikdy...nikomu som o tom sne nepovedala...az mojmu priatelovi...kd sme maminku doviezli do nemocnice...ona nechcela vystupi z auta.povedala ze nechce ist do nemocnice,ze chce ist domov,bola strasne opuchnuta ,ledva chodila..tak som povedala priatelovi,nech ide vypytat invalidny vozik z pohotovosti..tak ho doniesol a maminku zobral na nom na pohotovost...ked som ju zbadala na tom voziku mala som strach ako vtedy v tom sne....vravela som si,že dufam,ze to nema s tym snom nič spolocne....lenže mamina sa počas pobytu v nemocnici stav zlepšoval najprv teda ležala na jednotke intenzivnej starostlivosti,bola v bezvedomi,ja som vzdy prisla ku nej chytila som ju za ruku a položila som jej ju na moje bruško,že snad jej pomože malinky v mojom brušku ,že jej da enrgiu a silu aby prežila...a mala som pocit ze jej to pomaha..zotavovala sa..prelozilu ju na interne oddelenie....tiež vedla nej najprv ležala jedna pani,ktorej zlyhavala pečen..bola v kome,sem tam sa z nej prebrala a potom do nej zase upadla...mamina ked ju videla ,myslela si,ze sa z toho dostane...ale zrazu ta pani zomrela...mamina mala strach videla som to na nej..lebo ta pani mala to iste čo mamina,tiež jej zlyhavala pečen...lenže s tym rozdielom,že mamina