Přidat komentář

Ahojte, ja tiež verím tomu, že sa tam hore má moja maminka dobre a že ju už nič nebolí... dosť sa natrápila a posledný mesiac jej života bol ako za trest, dosť si vytrpela, chudiatko moje. Občas privriem len tak oči a predsatvujem si aká bola keď ešte žila, vybavím si jej mäkké a voňavé ruky od varenia a jemnú hladkú tvár a vôňu jej tela... raz som u otca zadriemala na pohovke pri telke a zdalo sa mi o maminke ako sa v autobuse na niečom nahlas a schuti na smeje... precitla som a ubehlo len desať minút odkedy mi ušli pri telke oči...
Veľa razy som rozmýšľala o tom ako sa asi na rakovinu zomiera, nikto mi to nikdy nepovedal, nevedela som si to predstaviť. Vždy som videla na onkológii len vychudnutých ľudí bez vlasov ale behali alebo sa o to aspoň snažili... a raz mi maminka povedala - "čo myslíš, aj mňa to čaká, aj ja tak raz dopadnem..." A ja som sa ešte zasmiala a neveriacky som jej odpovedala - Ale prosím ťa, čo by si tak dopadla... No mamine bolo vtedy do plaču... Počas štyroch rokov čo bojovala s tou svinskou chorobou sa stretla a zoznámila s veľa ľuďmi s podobným osudom, s niektorými sa aj občas stretávala, a potom postupne všetkých oplakala a bolo jej strašne ľúto keď mi rozprávala, že zomrela tá a tá pacientka, ktorá ešte nedávno behala po meste a dobre vyzerala... Najviac jej bolo ľúto, keď zomrela aj jej kamarátka kozmetička, maminka chodila k nej na obočie a vždy sa kozmentičke vyrozprávala o svojej chorobe, kozmetička ju prednostne brávala alebo ju prišla spraviť domov a mala pre maminku veľké pochopenie. Zrazu sa jedného dňa stretli u doktorky a o dva mesiace už kozmetička zomrela... na rakovinu... A to bol gól, nečakal to nikto a hlavne ani ona sama netušila, že pokiaľ jej moja mamina rozpráva o rakovine, tak ju vlastne aj ona sama má... :-( No a ani vtedy sme sa nedozvedeli ako vlastne zomrela, ale maminka ju vtedy strašne postrádala...
Až keď sme sa v nemocnici mesiac pred maminkinou smrťou stretli so smrťou zoči voči, až vtedy človek veľa vecí pochopí... Keď tam ležala ten prvý týždeň a ešte sme verili, že sa vráti domov, prišla som za maminou a strašne sa rozplakala... rozprávala mi, ako večer na vedľajšej posteli zomrela jedna pani, že sa len začala dusiť, zachrčala a bolo po nej... a vtedy som pochopila, čo sa maminke premietlo hlavou, že vlastne prvý krát pocítila strašný strach zo smrti. Vtedy som však ešte netušila, že presne podobný osud čaká na moju maminku za tri týždne!! Najviac ma mrzí, že som pri nej nebola v poslednej chvíli (aj keď by asi nebolo o čo stáť) a ani som sa poriadne nedozvedela ako to vlastne prebehlo a či pri tom nejako veľmi netrpela. Viem len, že ju potom na izbe našla mŕtvu už len zdravotná sestra... Nemala som vôbec síl pýtať sa viacej a ani nikto z našej rodiny to neriešil a to ma dodnes strašne mrzí.
Celý život som len počúvala, že rakovina nebolí, až ku koncu, že sú obrovské bolesti, ale že mi odíde takým krutým spôsobom moja milovaná maminka, tak to by ma ani vo sne nenapadlo... Stále to bolí...