Je to také neskučné, už je to 2,5 mesiaca čo som bez mojej milovanej mamičky a stále sa len trápim tlačí ma pri srdci. Neviem či sa to raz trošku zmierni, neverím tomu. Dnes so bola u lekárky a sestra mi povedala, že ked sa takto budem trápiť, tak si vyvolám nejakú chorobu. Ja viem, že veľa chorôb je vyvolaných stresom, ale aj tak si neviem rozkázať. Kočky píšete, ako vám umreli mamičky aj moja sa trápila viac ako rok nevedela dobre hltať. Boli sme na všelijakých vyšetreniach , všetko mala negatívne, nič jej nenašli len alergiu. Tak ju liečila na alergiu ale dalej nevedela dobre prehltať. Už ked mi povedala, že aj jazyk jej neide tak akoby mal, už ja som hovorila, že to môžu byť aj svaly. Ja nie som lekár a predsa som už myslela aj na to. Už ked maminke sa ešte pohoršilo, tak som ju zobrala na neurologiu a doktorka potvrdila, že je to svalové ochorenie myastenia gravis. Ona povedala že sa to dá liečiť. Ešte v ten večer sa mamke pohoršilo, zobrali sme ju do nemocnice, kde sa jej stav zlepšil na 3 dni a potom sa začal zhoršovať. Ja mám veľmi zlé skúsenosti s lekármi z ARA, rozprávali sa so mnou ako s debilom, bol ta mladý lekár, ktorý sa mi smial do očí, ked som sa vypytovala na stav mamičky. Moja mamičky nevedela jesť, mala sondu zavedenú, nevedela dýchať, bola na umelej ventilácii. Predstavte si človeka, ktorý je pripútaný na lôžku a ešte ani rozprávať nevie, ale je pri úplnom vedomí. Ked maminka chcela niečo od sestričiek, tak musela zabúchať na posteľ. Vtedy k nej prišli a priviazali jej ruku o posteľ. Ked mi to maminka napísala, lebo len tak vedela so mnou komunikovať, skoro som tam skolabovala. Najradšej by som ich udala. Títo lekári sú bezcitní, arogantní ja na nich neviem povedať ako by som ich nazvala. Ked si to všetko premietnem, skoro zošaliem, tak ma to bolí, že koľko si musela tá dobrá milá žena vytrpieť. Nie som hnusná, ale ja im prajem to isté, aby búchali do postele a aby ich tiež priviazali. Takže toľkoto o našich DOKTOROCH. Ano mali by trošku povzdbudiť tých chorých ľudí. Neviem na toto zlé zabudnúť je to o to ťažšie, že maminka trpela v nemocnici 3 týždne, ale pre chorých ľudí je to večnosť. Ked v ten piatok vydýchla, ja som pri nej nebola, lebo domov ju nemohli dať a ona zomrela v noci. Povedala som si, že sa už netrápi. Ano netrápi, ale o to viac sa trápim teraz ja. Neviem kočky ako sa dá s týmto žiť, neviem či ešte raz budem taká aká som bývala, veselá, bláznivá aj ked mám svoj vek, ale ja som si tak vždy pripadala, že som mladá. Odkedy mi mamka zomrela, necítim sa tak , všetko stratilo pre mna význam, som bezradná. Držia ma tu len deti. Ahojte píšte aj nadalej.
