Ahojte kočky.
Keď čítam vaše príbehy a pocity, tak mi je z toho tak strašne smutno. Stále sa utešujem tým, že čas to zahojí, alebo aspoň rochu zmierni a namiesto výčitiek čo som mohla ešte viac urobiť pre maminku, nastúpia krásne spomienky. Po polroku som došla do takého stavu ako Peťka - že sa mi niekedy nedá už ani plakať. City a lásku som preniesla ešte viac na syna, muž je už teraz úplne odstavený, chudák, je mi ho ľúto, ale cítim to tak, že sa musím teraz úplne oddať synovi. Neviem či je to správne... teším sa ešte viac z jeho úspechov, z jeho radosti, snažím sa byť na neho menej zlá a nervózna, keďže od pohrebu som ostala na neho dosť protivná a stále som bola z neho nervózna. Uvedomila som si, že to tak ďalej nemôže ísť, že vlastne on za nič nemôže,,, Mojej maminke sa niekedy nepáčilo, že na neho kričím a teraz by ju to ešte viac trápilo, že kvôli jej smrti som na neho zlá a vylievam si na ňom zlosť. Vždy s ňou vediem taý vnútorný monológ a spytujem sa jej potichu čo by na to či ono povedala, či by sa jej to páčilo alebo si predstavujem akoby asi na určitú situáciu reagovala, a ja si potom poviem - takto je to správne, takto by mi asi poradila...
Peťka, k tomu tvojmu snu - verím na niečo čo sa deje medzi nebom a zemou, na určité sny a znamenia, myslím, že to mohlo byť nejaké pre teba znamenie. Zvláštne je, že si ten sen pamätáš toľké roky, určite to bolo nejako predurčené pre teba. Ale nepripúšťaj si, že ty za to môžeš, možno si tej situácii keď už maminka vystupovala z auta na vozíku, nemohla nijako zabrániť. Asi jej to bolo už súdené... :-( Dúfam, že sa raz dočkáš nejakého znamenia od maminky, a keď aj nie, neboj, ona o tebe stále vie,,, skús tomu veriť. Moja maminka zomrela tiež sama tesne po bratovom odchode z nemocnice. Niekde som raz čítala, že niektorí zomierajúci si náročky vyberú na svoju smrť takú chvíľku, aby boli sami... vraj pre ich ľahší odchod, že sa im tak ľahšie odchádza z tohto sveta....že keby mali pri sebe tých, ktorých najviac ľúbia, že by ich pri zomieraní volali späť, proste by im nedopriali tak v kľude zomrieť a horšie by sa im potom aj na druhom svete žilo. Neviem či som to napísala dosť zrozumiteľne. Mne je strašne ľúto, že som v tej chvíli s ňou nebola, ťažko sa mi s tým vyrovnáva ale snažím sa uveriť tejto verzii. Brat s ňou bol do 13:30 a ona zomrela o 16, vtedy ju našla zdrav. sestra. Brat mi ani nechcel povedať, že mu doktrorka povedala, že v ten deň alebo v tú noc už maminka zomrie. Strašne som sa na neho hnevala, ak on si želal nevidieť ju zomierať, tak sa mohol aspoň mňa opýtať či tam nechcem byť s ňou... on to tak cítil, chcel si ju pamätať živú ale čo ak som ja chcela byť s ňou do poslednej chvíle??? A to ma mrzí najviac. Povedal mi len, že už na ňu nebol pekný pohľad, že už len tak chrčala a nevnímala, ale že očami hľadala niekoho po izbe a chcela niečo povedať... a som presvedčená o tom, že hľadala mňa alebo ocina, nemyslím si, že by chcela byť sama...
