Přidat komentář

a ja som mala takú zlosť, zatiaľ čo on si želal odtaľ vypadnúť čo najskôr, tak ja som si želala byť pri nej čo najrýchlejšie... Ležala tam tri týždne a tiež sa uvažovalo o návrate domov, lenže doma nám odpadávala, keďže bola strašne slabá, neprijímala žiadnu stravu ani tekutiny (keď aj niečo vypila, tak to hneď vyvrátila) a popri rakovine mala cukrovku, takže potrebovala infúzie 24 hodín denne. Z Domácej opatrovateľskej stanice nám povedali, že to nie je možné, aby sme ju mali doma, tak sme začali vybavovať hospic - lenže ona vyzerala celkom dobre, len nevládala chodiť a jesť, mala náplaste od bolesti a to jej pomáhalo. Nevedela som si predstaviť, že takto bude fungovať ešte 2-3 mesiace ako nám predpovedali doktori... Nám doktrori v porovnaní s vami dievčatá, nezobrali nádej, práveže sme sa držali na to, že tu s nami bude ešte dosť dlhú dobu na to, aby sme sa s ňou pekne rozlúčili. Nádej nám zobral nečakaný zápal pľúc a to bol tak rýchly koniec, že sme nestihli ani prevoz do nášho mesta. Tešila som sa ako budeme spolu v hospici celé dni, ako sa budeme spolu rozprávať, hladkať za ruku a spolu spať a zrazu... nič! všetko sa zvrtlo veľmi rýchlo, nemohla dýchať, rozprávať, nevnímala dobre, bola nadopovaná morfiom a rátali sme dni... doktorka povedala 5 dní a mala pravdu :-(
Miška, tvoj príbeh sa mi páčil, podobný osud ako moja maminka, ale ticho ti závidim, že ste mali maminku doma a mohli ste s ňou byť do poslednej chvíle. Trápi ma, že som sa vtedy po jej smrti nezaujímala viac prečo sa to či ono dialo. Ja som bola tak psychicky na dne, tak slabá a bezmocná, že som nebola schopná žiadnych slov. Tiež som Peťka zo začiatku riešila všetko možné, radila som doktorom ako pokračovať v liečbe, pozerali na mňa ako na blbú, všetko čo som navrhla zamietli, jednoducho nebolo pomoci, ale ja v tej chvíli by som dala aj svoj život, alebo všetok majetok len aby sa dala maminka ešte nejako liečiť. Nepomohla by už ani chemoterapia, ani ožarovanie, ani vývod, operácia, skrátka NIČ. Maminka vydaná napospas osudu! Rakovina metastázovala ďalej kozmickou rýchlosťou, nechceli ju poslať už ani na sono celého tela, aby som sa aspoň dozvedela ako ďaleko to pokročilo... jedna sestra mi potom povedala, že pravdepodobne má už metastázy všade, hoci doktorka povedala, že jej to iba zasiahlo po novom pľúca. Nerobili s ňou v nemocnici okrem podávania infúzii nič, a to už maminka vedela o čo ide... ležať a čakať na smrť, musí byť hroznéééé. keď dostala zápal pľúc, tak ešte ten prvý deň nás ako tak vnímala, volala ma k sebe pri postel, trochu sa vypytovala na dátum, čas, ešte telefonovala s mojim Jakubkom, vládala mu povedať Ahoj a počas toho dňa sa na mňa eše naposledy trikrát usmiala... potom to už bolo zo dňa deň horšie. Len do dnes nechápem, prečo jej začali pichať morfium, či mala boleti, prečo musela byť tak utlmená... či ten morfium nebol len taký tichý zabiják... veď pokiaľ ležala a mala náplaste, tak bola v pohode, prečo sa to tak rýchlo zvrtlo... PREČO PREČO PRECO????