10. rokov od smrti maminky

Dominik, vedela som to, že ste to vy, kto mi píšete. Ja len dúfam, že mamku raz uvidím. Mám to také ako vy. Tiež ticho závidím tým, ktorí majú mamku, niektoré z mojich kamarátok zas nemajú otca. Jedna moja kamarátka má chorú matku, otca už nemá, sestra jej teraz v máji zomrela. A tak trávime spolu čas, ak sa dá. Niekedy si vyčítam, že som nechodila s mamkou viac k lekárom, lenže mamka moc k nim nechcela. Už by som kopu vecí robila inak. Mamka bola doma, ona mala čas chodiť k lekárom prv, než ju rakovina pripravila o život. Na budúci týždeň je sviatok zomrelých. No môžem zase behať na cintorín a zapaľovať sviečky, kúpila som aj také menšie dekorácie na hrob, normálne by som jej vedela stále ten hrob zdobiť, ale k čomu by to bolo dobré keď tu už nie je. Teraz v sobotu príde z Horných Salíb tá moja kamarátka čo sestru pochovala, tak sa aspoň teším, že budem s ňou, chystáme sa na prezentáciu jednej knihy a po nej budú vystúpenia u nás v kultúrnom dome, tak si s ňou snáď dám kávičku a zase si pokecáme. Sú to tie najkrajšie chvíle, aké spolu môžeme zažiť. Škoda Dominik, že nie ste z Bratislavy, hneď by som robila nejaké posedenie a stretka pri kávičke. Moja mamka milovala vôňu kávičky, koláčikov a adventných vencov. Bola to tá najlepšia mamka na svete. Obetavá a starostlivá, naučila ma kopu vecí. Ďakujem mami. Henrieta