Přidat komentář

Libuško, prajem úprimnú sústrasť. Napísla si to tak krásne, že mi nedalo na to nereagovať. Málokto je po tak krátkej chvíli vnútorne vysporiadaný so smrťou svojej maminky ako ty, a to navštevujem túto tému už rok a pol. Z tvojich slov cítim, že si veľmi silná a statočná a to je len dobre. Viem o čom píšeš a naozaj si to napísala nádherne od srdiečka. Ja to cítim podobne ako ty, stále si myslím, že je maminka vo mne, že sa podobne vyjadrujem alebo správam ako ona, že sprevádza so mnou každý krok, že z veľa vecí ktoré teraz robím tak ako robím by mala určite radosť. Viem to, cítim to tak, je stále so mnou a vo mne v mojom vnútri až kým ja nezomriem. Treba sa s tým naučiť žiť, no hoci je to zo začiatku ťažké, dnes viem, že sa to prekonať dá. Maminku nám zo srdiečka ani z mysle nikto nikdy nevezme a to je pre mňa dôležitý pocit istoty, keď ju už fyzicky mať nikdy nemôžem... Tiež sa Vianoc nebojím, naopak, budem na ňu o to viac myslieť, zájdem na cintorín, zapílim jej aj každý deň sviečku a s úsmevom budem spomínať na to, ako ona mne každý rok spríjemnila Vianoce tým aká bola láskavá, starostlivá, usmiatá a srdečná, ako vniesla do domova ten pocit lásky a istoty...