Před pěti měsíci mi umřel táta, nemůžu se vyrovnat s jeho odchodem. Jsem nenormální a nebo to můžu takto těžce prožívat?

5 mesiacov po smrti môjho tata sa neviem absolutne vyrovnať s jeho odchodom, zomrel v nemocnici na ARO, chodila som za ním každý deň aj 2x, deň pred smrťou bol v umelom spánku, už ma vôbec nevnímal, na druhý deň doobeda zomrel, ja som pri ňom nebola. Každý deň silno plačem, musím sa utekať schovať na WC (či doma či v robote). Neprejde sekunda, aby som naňho nemyslela, som ako v strašnom sne, akoby som neverila úplne tomu, že tu nie je. Tak mi chýba, že úplne cítim fyzickú bolesť, šlahy, čo mi prechádzajú celým telom.Môj brat počúva doma hudbu a začína si vypiskovať, moja mama sa pri pozeraní televízie zasmeje, a ja len čumím do blba, a určite už začínam byť na obtiaž všetkým okolo. Kamarátky mi hovoria, že už to preháňam, že už je to predsa nejaká doba a mala by som sa ako tak dať do poriadku. Ale ja nosím jeho obrúčku, jeho hodinky, do každej izby aj v byte mamy aj v mojom som dala jeho čerstvé fotky, nosím doma jeho svetre, jeho rukou písané recepty som si dala zarámovať na stenu, z jeho košiel som si našila vankúše, odložila som si niečo z jeho šiat, chodím, a voniam jeho košele, a vtedy ho cítim úplne najviac..... Otec mal 80 rokov, ja mám 53, som slobodná, byt mám pár ulíc od rodičovského, takže sme boli skoro stále spolu. Začínam byť nenormálna, alebo to môžem aj takto prežívať?? Budem Vám vďačná za odpoveď. Už som bola aj u psychiatra, užívala som asi 7 týždňov 6 antidepresív denne, vôbec mi to nepomohlo, len sa mi strašne krútila hlava, tak som to vysadila, teraz si kupujem homeopatiká, čo mi tiež nepomáhajú. S pozdravom, Soňa.