Boris
29. ledna 2024
Truchlení

Stojí to za to

Zajtra uplynie rok od smrti mojej mamy. Mala takmer 88 rokov. Staral som sa o ňu niekoľko rokov, posledné mesiace boli veľmi náročné a zomrela mi v náručí. Bolo to veľmi ťažké a bol som fyzicky aj psychicky vyčerpaný, no dal by som čokoľvek na svete, aby sa vrátili tie chvíle, ktoré nás ešte viac zblížili.
Rodina - bratia a ich deti mi, okrem jedného z nich a jednej neterky, takmer nepomáhali. A v čase, keď som ich po smrti mamičky najviac potreboval, neprejavili takmer žiadny záujem o to, čo potrebujem a ako to prežívam.
Píšem ale preto, aby som všetkým odkázal - nech je to akokoľvek ťažké, nech si často zúfate a máte pocit, že to nezvládate, stojí to za to. Keď budú vaše mamy odchádzať, venujte sa im, dávajte im najavo svoju lásku, starajte sa o ne. Stojí to za to. A ešte krásna báseň:

Mama, ktorá nie je

Je to čisté ako kôpka soli
mäkké ako vosk čo kvapká z hviezd.
Nezahodíš to aj keď to bolí
do poslednej chvíle chceš to niesť.

Je to taká bledomodrá ľútosť
čo ti občas dýchne na sklíčka.
Volá sa to spomienka a smútok
volá sa to sen a mamička.

Dávno ti už privoláva spánok
noxyron či iný taký liek.
Ale odkiaľ ti práve dnes ráno
zavoňala farba fialiek.

Ostala tu iba prázdna šálka
na nej ucho smiešne obité.
Čosi vonia po tme po zápalkách
čosi chodí mäkko po byte

čosi občas pohne záclonami
čosi praská v kĺboch fotelov.
To len mamy chodia keď sme sami
pozerať na našu dospelosť.

Na kotúľke ubúda už nití
už je iba na pár gombíkov.
Možno by ťa za hrdlo žiaľ chytil
plakať si si ale odvykol.

Mama je už niečím nepatrným
čo sa zmestí včele pod krídlo
čo odnesú v očiach biele srny
čo je už len nočným vábidlom.

Utiera ti všetky beznádeje
čo ti v noci kanú lícami.
Mama najviac vtedy je keď nie je
ako hĺbka nad ulicami.

Je tam inde a chystá ti nebo
napráva jak vankúš pod hlavu.
Ničoho sa veľký chlapče neboj
keď príde čas na tú diaľavu.

Vtedy vojde cez dvere a múry
a príde ti hlavu podoprieť.
Počká pokým oči nezažmúriš
Vtedy príde mama ktorej niet.

Daniel Hevier

Henrieta
4. února 2024
Tiež mi strašne mamka chýba, dala by som neviem čo za to, keby som ju mohla čo i len na okamih vidieť, je tomu už 10 rokov, ale bolesť mám na duši stále, zomrela mi na rakovinu, tie posledné dni boli strašné. Vidieť to, ako pomaly odchádza, ako sa trápi a to obdobie po tom všetkom, po jej pohrebe, proste som skončila na liekoch, lebo som vôbec nevedela fungovať, ani som nemala chuť k životu. Chcela som ísť hneď za ňou, ako keby sa to dalo. Jasné, že sa to nedá. Som strašne citlivá duša, všetko strašne prežívam, fakt je, že keď zomrie niekto milovaný, je to taká strašná bolesť, že človek kričí od bolesti, že nemôžete nijak pomôcť, že ten rodič pomaly odchádza - proste nie je nič ťažšieho a bolestnejšieho.

In reply to by Anonym (neověřeno)

dominik
4. února 2024
Pani Henrieto,porad doufate ,ze maminku opet uvidite.Co kdyz uz opravdu nic neni,nikde nejsou.

In reply to by Anonym (neověřeno)

Henrieta
5. února 2024
Dominik, chcem mamku vidieť, jasné že chcem. Mamka totiž bola hlboko veriaca, aj mňa k tomu viedla, aj ste napísal, že veriaci to majú ľahšie. Tak teda dúfam, že majú. Ale možno máte pravdu, že už mamku neuvidím nikdy, nebola som na druhom brehu, neviem to posúdiť. Ale rada by som ju videla. Často sa mi o nej aj snívalo, lebo som veľa na ňu myslievala, hlavne ten prvý rok, ktorý bol najťažší. Nad jej hrobom som prisahala, že budem dobrá, že vydržím všetko, ale až teraz som si uvedomila, že to vôbec nie je ľahké, byť dobrým človekom ako ona bola, potrebujem ju, potrebujem poradiť, povedať jej hocičo a nemám ju tu. Iní majú mamky, ja nie. No smola.
Maruska
31. ledna 2024
Dobry den, taky mi maminka strasne chybi.krasna basen.M