Martinka, prijmite úprimnú sústrasť nad stratou maminky. Viem ako sa cítite, že je vám ťažko a smutno, sama som to pred 11 rokmi zažila. Mamka mi tiež zomrela na rakovinu, bola v nemocnici, tiež chcela domov, ale nemohla, rozpadávali sa jej kosti, mala aj vývod, ležala v nemocnici, ja som za ňou bola 3x a raz boli so mnou aj moje dcéry, ktoré mali vtedy 11 a 7 rokov. Mamka už nestihla brať ani chemoterapie, choroba postupovala rýchlo. Keď zomrela, tak som ani nechcela prijať ten fakt, že tu už nie je a nikdy nebude. Celý rok som sa vždy ráno budila s myšlienkou, že mamka zomrela, taktiež som brala lieky na upokojenie, lebo som nemohla spávať. Upokojila som sa až po pár rokoch od jej smrti. Dávam každý rok za ňu omšu v kostole. Je tomu už 11 rokov, čo mamku nemám. Prajem vám, aby ste to všetko zvládli, jediná útecha je to, že po rokoch sa bolesť otupí. Teraz je to pre vás najhoršie, ale bude to aj lepšie, lenže to trvá. Objímam vás a veľmi držím palce, aby ste všetko ustáli. Držte sa. Henrieta
