Dobrý deň, p. Pavla, je mi to veľmi ľúto, že ste prišla o syna. Nechcete si pohovoriť s psychologičkou, ja som po smrti mojej mamky tiež chodila k psychologičke, aspoň sa trochu vyrozprávať. Je dôležité, aby ste na tú bolesť neboli sama. Chápem, že nemáte chuť ani do práce chodiť, pretože to nikoho nezaujíma, čo je smutné. Snáď sa raz s našimi zosnulými stretneme. Ja tu už 10 rokov nemám mamku, je to hrozné, že svojim milovaným nemôžeme nič povedať. Tak rada by som mamku videla. Keď zomrie dieťa, musí to byť strašné. Poznám u nás v dedine rodiny, kde prišli o milované deti a niektorí rodičia sa s tým nevedia zmieriť ani vyrovnať. Ja to chápem, je to bolesť na duši, hlavne keď sme našich zosnulých veľmi milovali, o to je to ťažšie. Pani Pavla držte sa, ja s vami súcitím a nebojte sa vyhľadať pomoc. Držím vám palce, aby ste všetko zvládli. Váš syn by určite nechcel, aby ste sa trápili. Ja viem, že je to slabá útecha. Henrieta z Bratislavy
