Dobrý deň, p. Martinka vôbec nie ste žiadny sebec, ste obetavá a láskavá dcéra. Dobre chápem vašu bolesť aj obavy. Nie je nič horšie, ako keď maminka zomrie. Sama som to zažila pred 10 rokmi, ja som ju mala v nemocnici, pretože mamka nemohla byť doma, lebo sa jej kvôli rakovine rozpadávali kosti, takže ležala, ale všetko vnímala. Ja by som asi ani nezvládla starať sa o ňu, pretože som hodne citlivá, hneď sa rozplačem pre maličkosti a samozrejme som ešte bola aj na liekoch, pretože by som sa asi na pohrebe zosypala. Obdivujem všetkých, ktorí sa dokážete napriek vašej bolesti starať o blízkych. Je to už 10 rokov čo nemám maminku, spomínam na ňu v dobrom a vždy si pomyslím, čo by mi tak povedala, čo by urobila pri rôznych situáciách. Moje 2 dcéry mali vtedy 7 a 11 rokov a dnes majú 21 a 17 rokov. Stále sa pýtam, že keby tak mamka na chvíľu vstala a videla by ich po 10 rokoch, čo by asi povedala. Ja viem, sú to nezmyselné sny, mamka sa už nikdy nevráti. Maminky by nemali umierať. Je to to najťažšie v živote, je to ako keby som napoly umrela. Dúfam, že raz ju v budúcom živote uvidím a budeme šťastné ako sme boli tu na zemi. Ľúbim ťa maminka a vždy spomínať budem na teba. Henrieta
