Přidat komentář

Dominik, ďakujem vám za pekné slová. Snažím sa byť dobrá a vždy som bola empatický človek - asi som to zdedila po mamke. S ľuďmi, ktorí niekoho stratili, súcitím veľmi. Obzvlášť keď som prišla o mamku. Mamka sa už nikdy nevráti, zosnulí sú až do konca sveta v hroboch. A chápem vás, že ste neboli na pohrebe u vášho otca, ja som bola u mamky na pohrebe, ale bola som na liekoch, preto som to nejak zvládla. Inak by som sa zosypala. Začala som brať lieky, ešte pred jej smrťou, odkedy som sa dozvedela, že je mamka na smrť chorá. Dnes je veľa bezcitných ľudí, jeden môj sused hovorí, že dobrí ľudia idú a tí zlí tu zostávajú preto, aby sa polepšili. Ale ktovie, či sa polepšia. Ja sa často stretávam s ľuďmi, ktorí sú bezcitní. Je krutá doba, ja sa ťažko s touto dobou vyrovnávam, najradšej by som ešte sa vrátila do detských čias. Bolo to síce v dobe komunizmu, ale ja som bola šťastná. Mala som kde bývať, oboch rodičov, starých rodičov a dobrý vzťah s bratom aj s celou rodinou. Príde mi to tak, že voľakedy sa ľudia lepšie znášali ako dnes. Chodím často k lekárom a všimla som si, že stále je viac chorých ľudí dokonca aj mladých. Mrzí ma, že nemôžete dom prerábať, s vaším otcom by to určite išlo. Nemáte nejakých strýkov v rodine, alebo niekoho kto by vám s tým pomohol? Ja viem, otec je najdôležitejší - to je jasné, len som si myslela, či nemáte nejakú pomoc z inej strany. Ešte raz vám ďakujem, ja som rada, že mi píšete, uvítam akékoľvek kamarátstvo, lebo je to dôležité. Henrieta