Přidat komentář

Dominik, možno, že tá dotyčná pani nemá city alebo má tvrdú povahu. Ja som pravý opak, ja súcitim s ľuďmi dosť. Moja babka a dedko a prababka mali cez 80 rokov keď zomreli, tam som to brala tak normálne. Ale nikdy ma nenapadlo, že mama pôjde o 23 mesiacov za babkou (svojou mamou). Kričala som od bolesti a musela som utekať k obvodnému nech mi dá niečo na upokojenie, lebo som to nezvládala. A musela som chodiť do práce a ostali mi 2 menšie deti, o ktoré som sa musela starať. Veľa mi pomáhal otec. Ešte ho mama prosila nech mi pomôže, že ona mi pomôže keď príde z nemocnice domov. Bohužiaľ v nemocnici zomrela. Schudla som vtedy 10 kíl. Mala som síce oporu v rodine, ale strašná bolesť na duši to bola. Voľakedy som bola veselá a teraz je zo mňa troska. Najradšej by som aj s deťmi šla za ňou, ale nedá sa to. Mám tu ešte 72 ročného otca a čím má bližšie k hrobu, tým sa viacej o neho bojím. Mám ho rada. Neviem si život bez neho predstaviť. Rakovina mamu zabila. Nemôžem jej už nič povedať. Hrozné. Henrieta