Přidat komentář

Dominik, je mi to veľmi ľúto čo sa vášmu taťkovi stalo. Na duši nám zostáva veľká rana. Ťažko povedať, či by som sa s mamou stretla. Nikdy som na druhom svete nebola a ani v klinickej smrti. Musím ale povedať, že smrti sa bojím a vždy som sa bála. Moja mamka zomrela v nemocnici, v posledný deň som sa s ňou bola rozlúčiť. Bola už strašne slabá, ledva rozprávala. Rakovina ju úplne vyciciala. Strašné, na to sa pozerať. Tiež som sa ťažko vyrovnávala s jej smrťou, ale mala som 2 menšie deti a musela som nejak fungovať a brala som lieky na upokojenie a na spanie, lebo som musela chodiť do práce. Bolo to strašné ťažké obdobie. Ja dobre chápem vašu bolesť. Tú tetku 93-ročnú si ani nevšímajte, nestojí to za to. Ľudia by mali byť k sebe milí a súcitní. Neznášam bezohľadných ľudí. A moja švagriná sa má tiež výborne. Tiež nikoho nepochovala. Nevie, čo je to robiť pohreb rodičovi. Po smrti mojej mamky mi povedala nech sa usmievam, aby som neprišla o prácu (ja som v tej dobe mala prácu na dobu určitú), takže sa mohlo stať, že by som o prácu prišla. Našťastie som mala chápavého nadriadeného. A čo sa týka mojej švagrinej - tak ona si myslí, že ja sa mám chuť usmievať - je normálna? A povedala mi to 2 týždne po smrti matky na štedrej večeri, lebo vtedy sme boli na večeri u môjho brata. Akonáhle mi to povedala, že sa mám v práci usmievať, skoro ma zaliali slzy. Je to ako keby vás niekto pichol do srdca. Keď jej matka zomrie, tiež jej poviem, nech sa usmieva. Niektorým ľuďom proste šibe. Preč od takých ľudí. Kto nezažil smrť blízkeho, ten nepochopí. Henrieta