Milá Dagmar, je to hrozné, čo sa stalo. Prijmite úprimnú sústrasť. Ťažko radiť, čo je treba robiť, väčšina ľudí sa snaží prežívať. Váš syn bol ešte dosť mladý, polovicu života mal pred sebou. Musí to byť pre vás strašne ťažké. Nechcem vám písať, že to chce čas, lebo niekto sa nezmieri so smrťou milovaného človeka celý život. Ja som za mojou zosnulou mamkou trúchlila dlho, prvý rok je najťažší. Už som po 2 rokoch bola s tým ako tak zmierená, ale teraz ako začínam stárnuť, všetko na mňa akosi dolieha zase, tak ako to bolo ten prvý rok. Bojím sa aj čo bude do budúcna, bojím sa smrti, chorôb. Mama sa ma už nikdy neopýta, ako sa cítiš, netrápi ťa niečo? Vždy mi pomohla keď mohla. Syn vám vždy už bude chýbať, čas nikto nevráti a žiadne rady neexistujú. Smrť je to najhoršie, čo nás stretáva. Prípadne je dobré mať kamarátku, ktorá prežila čosi podobné, proste ťažko sa radí. Ja už počítam minúty, kedy sa s našimi zosnulými stretneme na druhom svete. Držte sa. Henrieta
