Přidat komentář

Milý Dominik, chápem vašu bolesť. Ja som stratila mamku, je to už 9 rokov. Dlhá doba. Bola som s tým už ako tak vyrovnaná, ale deti mi odrástli, nepotrebujú ma, majú svoje životy a teraz zrazu badám, že mi začína byť tak smutno za mamkou ako na začiatku. Tiež závidím tým, ktorí ešte nikoho nepochovali. Napríklad moja švagriná (bratova žena), má super život. Má tu oboch rodičov, má rodinu - dobrého muža a 3 dcéry, ktoré sú pri nej, svoju sestru aj s jej manželom a ich deťmi. Všetkých má pri sebe. Nevie, čo je to pochovať niekoho z rodiny. Mňa moc nemusí, ona je strašne sebavedomá - až jej toto všetko závidím. Môj brat sa točí len okolo nej, majú pekný dom, užívajú si život. Keď zomrela moja mama - teda svokra mojej švagrinej, tak to s ňou ani nepohlo. Nemala nás rada a brata si omotala okolo prsta. No povedzte, nie je jej super? Ja sa zožieram, najradšej by som tento svet opustila, nič už mamke nemôžem povedať - čo ma trápi, čo ma bolí. Mám 72 ročného otca, ale on je taký zamĺknutý, nie je ako mamča. S mamou som sa nikdy nenudila, stále sme mali o čom hovoriť. A teraz mi chýba viac ako predtým. Deti som mala vtedy malé, keď mamka umrela a teraz sa nemám s kým porozprávať. S cudzími ľuďmi svoje starosti preberať nemôžem. Chýba mi spriaznená duša. Neviem čo je na druhom svete, smrti sa síce bojím, ale bola by som s mamkou a jej rodičmi. Henrieta