Milá Zuzanka, prijmite úprimnú sústrasť. Je to strašné, čo ste si musela prežiť. Pochovať dieťa je asi najťažšie. Škoda, že nemáte oporu muža, manžel by mal pri manželke stáť. Nikdy nepochopím mužov, ktorí opustia svoje ženy, obzvlášť keď majú už spolu deti. Bohužiaľ som si všimla, že je veľmi málo dobrých mužov. Trošku chápem vašu maminu, že nemá chuť žiť, veď po tom všetkom, čo si aj ona zažila, musí byť ťažké. Ona vás asi ani nechcela zaťažovať tým, že je chorá - je to preto, že vám nechcela spôsobiť ešte väčšiu bolesť, akú ste mali. Mamy dcéram zvyknú byť oporou, ale keď príde choroba - a to smrteľná choroba, všetci sme bezmocní. Poznám to dobre, moja mama tiež zomrela na rakovinu a mne v tom čase ostali dve menšie dcéry, o ktoré som sa musela postarať a s ktorými mi mama pomáhala. Chápem vašu bolesť a aj to, že ste sa uzavrela do seba a že nemáte s nikým chuť rozprávať. Mne tiež už mamu nikto nevráti a stále cítim smútok, že ju už neuvidím - nikdy, nikdy. Snáď až na druhom svete, ale každá minúta na tomto svete mi príde ako večnosť. Už aby to bolo. Držte sa a nehanbite sa vyhľadať pomoc, ja som to tiež tak urobila, šla som k psychologičke, snáď to pomôže. S pozdravom Henrieta z Bratislavy
