Přidat komentář

Milá Janka, cítim, že mi rozumiete, však nás spája smrť našich drahých. Ja vám ešte chcem napísať, že po maminej smrti k nám domov prišla teta (ocova sestra) a vyslovene do mňa hučala, že musím žiť pre dcéry. Mne sa vtedy tiež zrútil svet, keď mama zomrela a všetko mi bolo jedno. Nemala som žiadnu silu žiť. Otec sa mi všemožne snažil nahradiť mamku, ale otec nie je mamka. Otec chodil vždy do práce a keď z nej príde, tak ide si odpočinúť k televízoru a s mamou bola sranda, vždy sme spolu rozprávali, riešili rôzne bežné veci. Bez mamy tu ostal smútok. Tiež som teraz pred 2 mesiacmi mala operáciu kolena a na 100% viem, že keby mama žila, určite by mi pomohla a stačilo by aj to, keby len pri mne sedela a držala ma za ruku. A ja už po 8 rokoch smrti mamky som s tým bola zmierená, ale ako som teraz prišla z nemocnice domov všetko akoby na mňa doľahlo. Opäť po 8 rokoch mi začalo byť smutno za mamou, že ma nevidí ako sa po operácii trápim a aj na psychike mi tá operácia moc nepridala. V poslednom čase ma už aj kosti bolievajú, beriem aj vitamíny, ale viem, že keby tu mama bola, nič by som nepotrebovala. Stačila by mi jej prítomnosť. Čím som staršia, tým začínam byť plačlivejšia. Ja viem, že na svojich drahých myslíte často a ešte to naozaj bude dlho trvať, lebo smrť je to najhoršie, čo si musíme prežiť. Ešte vám chcem napísať, keby vám bolo najhoršie a aby ste v tom vašom smútku neostávali sama, tak skúste navštíviť aj psychologičku - ale ozaj dobrú - takú čo vás pochopí. Mňa môj brat nasilu dokopal k psychologičke - to bola milá žena a trochu mi to pomohlo. Radila mi chodiť do rodiny na návštevy (keďže to bolo v období Vianoc) a tam som si trochu uľavila a aj som s členmi rodiny rozprávala o mame. A ešte som dostala od obvodného lekára lieky na uvoľnenie, aby som vôbec spala, lebo som sa bála, že po maminej smrti nebudem môcť spávať a tak mi ochotný doktor predpísal liek Frontin - taký na ukľudnenie a trochu aj na spanie, ktorý som pol roka užívala a potom som ho vysadila, lebo som sa bála návyku na liek. Ale chvalabohu po pol roku som už bola schopná spať aj bez lieku. Ale aj tak tá mama strašne chýba, najviac ma trápi, že jej nemôžem nič povedať. Ak sa vám bude dať, možno to bude po čase, skúste zase maľovať, možno vás to bude aj ukľudňovať, alebo robte to z lásky k mame a bratovi, ako keby ste maľovala pre nich. Snáď to trochu bude taká terapia. Držím moc palce, aby vám raz bolo aj lepšie na duši, ale to ozaj chce veľa času. Henrieta