Přidat komentář

milá Hanny, máte pravdu vo všetkom. Môj otec by prežíval ťažko keby som tu nebola, on tvrdí, že jednú vec, ktorú by nezvládol, je pochovať si dieťa. Ale sú rodiny, kde aj deti zomrú. Stáva sa to, mne zomrela 34 ročná sesternica, ktorá sa dlho trápila s rakovinou a jej rodičia žijú, ale dosť ich táto jej smrť rozdelila, každý môže v sebe prežívať smútok, zlosť, bolesť - je to normálne. Deti mám 2 - sú v puberte (ktovie čo by teraz mama na nich povedala), oni skôr riešia svoje veci, o manžela sa veľmi nestrachujem, viem, že by zvládol život aj bezo mňa, on je tvrdá povaha. Ja som taká labilná a citlivá - ja všetko strašne prežívam. Niekedy si želám byť menej citlivou, možno by sa mi prekážky ľahšie prekonali, ale môžem vám povedať, že smrť mamy ma dostala na kolená a to som nebola zrovna mamin maznáčik, ale mala som ju rada a ona to vedela. Ja som v tom čase mala 38 rokov (dnes 46) a deti mali 7 a 11 rokov (dnes 15 a 19). Otec sa mi všemožne snažil nahradiť mamu a aj sa mu to darilo, on bol vždy obetavý človek a tak žijem najviac kvôli nemu. Plne vás chápem, že smútite za manželom a 4 mesiace sú krátka doba, to bude ešte trvať, kým sa s tým zmierite, to nejde tak rýchlo, ja tu už mamu nemám 8 rokov a najviac mi chýba, že si s ňou nemôžem zdeliť pocity alebo jej povedať čo som mala v práci. A ako slová útechy vám môžem povedať, že sa snažte tráviť veľa času ak to ide s rodinou, oni vás tiež potrebujú, je výborné, že na ten smútok nie ste sama - toto je veľmi dôležité, mať rodinu, ktorá vás má rada a prípadne dobré kamarátky, je dobré si zájsť na kávu, alebo písať si. Určite to zvládnete, nebojte sa. Raz sa budete aj šťastne usmievať a manžel by si to určite prial, aby ste si život užili, nechcel by aby ste stále boli smutná, čas otupí bolesť a postupne sa začnete aj zaoberať inými vecami. Je dobré si prečítať knihy, pozrieť dobré filmy, proste robiť veci, ktoré sú vašimi koníčkami, ktoré ste robili keď ste boli slobodná. Je veľa možností a nikdy neviete kto sa vám pritrafí do cesty a hlavne sa obklopovať pozitívnymi ľuďmi. Mne zo začiatku pomáhali aj lieky na spanie, pretože som nemohla zaspať a ráno som musela ísť do práce a prvý rok je najhorší, to vám hovorím z vlastnej skúsenosti. Držte sa a hlavu hore. S pozdravom Henrieta