Milá Hanny, všetci vieme aké to je keď odíde milovaný človek. Mne zomrela mama, môj manžel moc času na mňa nemá, moc sa mi nevenuje. Mám ešte otca, ktorý sa mi vždy snaží pomôcť keď potrebujem. Moja svokra (tchýne) mi nikdy nijak nepomohla, mama bola pre mňa moje slnko. Strašne sa bojím času keď tu nebudem už mať ani svojho otca, keďže má 71 rokov. Stále sa pýtam čo bude ďalej. Najradšej by som odišla za mamou. Toto tu je teraz len také prežívanie. Počítam dni kedy sa s mamou stretnem a nie je nič horšie ako pohreby. Nenávidím pohreby. Tiež niekedy nevidím život ružovo, ale mama ma vždy podržala keď som potrebovala a nie každý má také šťastie mať dobrého manžela, ktorý je oporou. Málokto takého muža v živote stretne, naozaj neviem čo pomáha na takéto bolesti. Ja prídem z práce a stále spím, som psychicky vyčerpaná. Keď žila mama, vždy sme si mali čo povedať, vždy ma čakala, kým prídem z práce domov, aby sme spolu pokecali, ale teraz nemám s kým. Mame som mohla všetko povedať. Nemám už takú spriaznenú dušu a to mi veľmi chýba. Držte sa a robte aj maličkosti, možno to trochu pomôže. Henrieta.
