p. Eva prajem úprimnú sústrasť. Viem, ako sa cítite, sama som si to prežila, keď mi pred 8 rokmi zomierala mama na tú odpornú rakovinu. Mala tiež metastázy, roztrhali sa jej črevá, doktor keď ju otvoril, tak mi povedal, že tie črevá jej ani neboli kvôli metastázam vidieť. Strašné! A bolo to 2 týždne pred Vianocami, chodila som ako taký duch po dome, nič ma nebavilo, pchala som do seba lieky na spanie (hlavne večer) a trvalo to strašne dlho, kým som sa s tým zmierila, len dosť mi vtedy pomáhal psychicky otec, aj psychologička, deti som mala menšie, tak mi pomôcť nemohli. Strašne ma to všetko trápilo, vyčítala som si, že som s mamou nechodila na preventívne prehliadky. Ona mala spadnutú stenu maternice a lekár odporučil hyperstrektómiu, len mama sa operácie dosť bála. Dnes keby som mohla vrátiť čas, robila by som kopu vecí inak, vzala by som ju na tú operáciu a počkala napríklad aj na chodbe a potom by som ju vzala domov a opatrovala. Už pred jej smrťou sa nedalo nič urobiť, lebo sa jej kosti rozpadávali, lekár ju nechcel púšťať z postele, tak sme za ňou chodili do nemocnice. 1. novembra 2013 bola so mnou na sviatok zapáliť sviečky za babku a dedka a o 5 týždňov zomrela a mohla som akurát potom páliť sviečku za ňu. V tom čase som ani nedokázala ísť na cintorín, lebo som psychicky nebola schopná a ešte som žila na liekoch. Až pol roka po jej smrti som prestala brať lieky. Jediná podpora bol otec, brat a moje deti po smrti mamy. Držte sa p. Eva, ťažko sa s tým vyrovnáva, pretože mamy sú nenahraditeľné. Držím vám palce nech sa cítite lepšie, ale viem, že je to boj na dlhú trať. Veľa síl do budúcna praje Henrieta z Bratislavy.
