prajem úprimnú sústrasť p. Evalin, chápem Vaše pocity. Mne keď pred 8 rokmi zomrela mama na rakovinu, tak sa mi tiež zdalo všetko šedé, zbytočné a pochmúrne. Trvalo to dosť dlhý čas, kým som sa ako - tak spamätala a chodila do práce a musela fungovať kvôli 2 deťom. Zvláštne je to, že teraz už mám dcéry veľké a prekvapuje ma, že sa ten smútok za mamou začína vracať, keďže teraz mám viac času na seba - ako deti odrástli. Teraz sme mali u nás hodové slávnosti a je mi tak ľúto, že nemôžem byť s mamou, neviem čo by som za to dala keby som s ňou mohla ísť von, len tak na prechádzku, alebo si vypočuť dobrú hudbu. Miesto toho som jej teraz zase bola zapáliť sviečky na cintoríne a ešte stále mám slzy v očiach, keď tam som, keď upratujem jej hrob. Najviac ma mrzí, že už nič s ňou nemôžem zdieľať - ani radosti, ani trápenia a ani starosti. Stále mám chuť v poslednej dobe odísť za ňou. S odstupom času to tak cítim. Tento život nie je už bohvieaký, v detstve som bola veselá a šťastná a teraz je zo mňa troska. Tento život ma definitívne dobavil, v poslednom čase ani nie je z čoho sa radovať, dobrého je málo, ľudia sú k sebe bezcitní a chladní, nikoho nič nezaujíma a každý sa stará len o to, aby bol po materiálnej stránke zabezpečený. O tom je dnešný blbý svet a ešte k tomu katastrofy a covid. Tak čo už nás má v živote tešiť. Ešte, že existuje tento portál, tiež sem chodím často. Držte sa a prajem veľa síl. Henrieta
