Přidat komentář

Milá Lenka, ďakujem za podporu. Máte pravdu, po smrti milovaného človeka zostane diera v srdci, je to ako ťažká rana. Zo svojej skúsenosti Vám môžem napísať, že ten prvý rok je najťažší (chodila som ako robot a pchala do seba na noc lieky, aby som aspoň spala). Pri 2 malých deťoch som potom ani nemala toľko času na to všetko myslieť, ale ten posledný deň, keď som sa bola v nemocnici s mamou rozlúčiť, mám stále pred očami. Je to ako keď vám niekto vytrhne srdce z tela. Zomrela polovica môjho ja. Až s odstupom času sa zvykne tá bolesť otupiť (som rada, že už teraz chodím sviečky páliť, v poslednom čase mám takú mániu kupovať jej na hrob dekorácie - kvety, kamenné srdiečka s textami, anjelikov a upratujem hrob). Čím väčšmi máme blízkeho radšej, tým viac tá strata bolí. Mám ešte 71 ročného otca a keď si predstavím jeho pohreb, že proste raz ten deň príde a budem ho musieť pochovať, tak teraz mi je už zle. Asi preto, lebo som dosť citlivá osoba. Moju mamu mali všetci radi, bola slušná, dobrá žena. Ešte teraz sa mi tisnú slzy do očí. Našťastie som s mamou mávala len pekné sny a keď mi príde do sna, je to ten najšťastnejší pocit. A potom sa zobudím do krutej reality, ale musím fungovať, chodiť do práce, starať sa o domácnosť, tak ako to robila aj mama. Viem, že by to takto chcela a mám nádej, že po svojej smrti sa s ňou opäť stretnem. Držte sa všetci, veľmi s vami súcitím v tejto ťažkej covidovej dobe, plnej prírodnych katastrof a rôznych chorôb. Henrieta