Zdravím všetky milé dievčatá, ktoré sem píšu. Chápem vaše bolesti, sama som tým prešla. V roku 2012 mi zomrela na obojstranný zápal pľúc moja babka (mamina mama). Mala 83 rokov. U nej som tú smrť brala tak normálne, až tak veľmi som netrúchlila, pretože už tam bol dosť vysoký vek, ale nikdy by mi nebolo napadlo, že o 23 mesiacov neskôr pochovám svoju mamu. Ona mala 63 rokov a dostala rakovinu. Išlo to strašne rýchlo. Vtedy ma to úplne zobralo. Otec sa mi snažil pomáhať akosi mi tu mamu nahradiť. Ja som mala dobrý vzťah s rodičmi, vždy som ich mala rada a bála sa o nich. Otec ešte žije - dnes má 70 rokov. So smrťou mamy som sa dosť ťažko vyrovnávala. Chodila som aj k psychologičke, brala lieky na spanie, lebo som ráno musela utekať do práce. Prvý rok je najťažší. Potom sa tá bolesť trochu postupne otupí, záleží na tom ako to kto znáša, alebo aj na tom aký bol vzťah so zosnulými. Je to ťažké - tá bolesť trvá dlho. Je výborné zdieľať svoje pocity s tými ľuďmi, ktorí majú už takú skúsenosť. Moja mama zomrela pred 8 rokmi, ja som sa s tým vyrovnala, ale tiež mi to trvalo. Ja teraz chodím často mame na hrob, predtým som tam ani nemohla ísť - nemala som silu, teraz jej kupujem srdiečka, lampášiky, pálim sviečky, kvety som jej tiež kúpila a robilo mi to radosť. Držím všetkým palce, aby ste v sebe našli chuť, silu a odvahu žiť a máme nádej, že sa raz so svojimi zosnulými stretneme, oni dávajú na nás zhora pozor. Myslím na vás všetkých, ktorým je smutno v tejto covidovej dobe. Držte sa všetci. Henrieta z Bratislavy
