Dobrý deň,
viem, že Vám nijak neutíšim bolesť, ktorá je nevysloviteľná, ja viem...Prežívam totiž rovnakú situáciu...
Pred 7 týždňami odišiel môj milovaný manžel (aa a môj drahý hrdina sme mali len 27 rokov...), ktorý si za posledný rok skrz vzácny typ nádoru vytrpel veľmi veľa bolesti. Posledné 2 mesiace som o neho pečovala doma a strašne som si priala, aby som mohla o neho pečovať do konca môjho života. Hlavne, že som mu mohla byť nablízku...Darovala by som mu najradšej svoje zdravé telo. Bol to najvzácnejšie, čo som mala. Ano, čím viac človek miluje, tým viac to bolí...
Dni nádeje sa striedajú s tými nekonečne beznádejnými. Beznádej je z hroznej opustenosti a bolesti, no nádej prežívam v tom, že ho znova stretnem a už nás nikdy nič takto neoddelí...Verím, že duša je večná a naša, rovnako ako Vaša láska s manželom sa nestratila a nikdy nestratí...
Plačte, robte čokoľvek chcete, ako sa Vám pýta...Nikto sa nás nepýtal, či toto unesieme, nikto nám teda nemôže hovoriť, či plakať či neplakať...A neprebolí to nikdy...Až keď sa znova stretneme. Ak sa Vám dá, verte tomu so mnou, aby sme to nejak zvládli...
