Milá Katka, pri čítaní Vášho príspevku, som sa normálne rozplakala. Je mi to tak strašne ľúto, že sa toto Vám stalo. Je mi ľúto aj Vašej mamy (všetci máme nejaké slabé stránky), musí to pre Vás byť hrozne ťažké. Tiež mi zomrela mama pred 7 rokmi na rakovinu a ja som v tom čase mala 2 menšie deti. Tiež som s ňou varila a pomáhala jej, ale rakovina bola silnejšia, moja mama nepila, bola starostlivá a obetavá.. Ja som v čase jej smrti mala 38 rokov. Ešte stále chodievam na hrob jej zapáliť sviečky. Bez mamy je to ťažké a ťažko sa radí, čo je dobré urobiť. Najlepšie je žiť pre tých, ktorí Vám zostali, objímať sa spolu, rozprávať sa často, tráviť spolu čas - ak sa dá. S postupom času bolesť sa trochu otupí, ale ide to len pomaly, obzvlášť ak ste mali mamku radi. Nebojte sa zvládnete to, ste silná osobnosť. A trúchliť dlhodobo je úplne normálne a ak to budete potrebovať, zájdite si aj za dobrým psychológom - nie je to žiadna hanba. Verím, že to zvládnete a možno raz budete mať aj svoju vlastnú rodinu (aj keď sa zdá, že je to teraz nemožné) - manžela a deti a Vaša mama sa bude na Vás dívať zhora, ako ste všetko zvládli. Dáte to - uvidíte. Hrozne Vám držím palce, nech Vás už stretnú len pekné veci a určite ak sa dá, dokončite školu - snáď budete mať aj raz dobrú prácu. Myslím na Vás. Držte sa a prajem Vám veľa síl. Henrieta z Bratislavy
