Úprimnú sústrasť prajem. Je mi veľmi ľúto, že ste prišli o manželku, viem ako sa cítite, možno aj osamotene a smutno Vám je. Mne tiež zomrela mama na rakovinu, takže sa viem vcítiť do Vás. Pre mňa je rakovina strašiakom, má ju skoro každý druhý človek. Rada by som s Vami šla na kávu a porozprávala sa o tom, lenže ja som z Bratislavy, je obdivuhodné ako ste sa dokázali postarať o ňu. Ja na to nemám silu, moja mama zomrela v nemocnici, doma byť nemohla, nešlo to, lebo jej prasklo črevo, musela byť pripútaná k posteli, je tomu už 6 rokov, je to ako keby sa to stalo včera. Ťažko Vám radiť čo pomôže, najviac asi to, keď sme v blízkosti dobrých ľudí alebo rodiny, ktorá Vás má rada. Ja som rada obklopená ľuďmi, hlavne po maminej smrti som radšej chodila na návštevu k rodine ako ostávala doma, lebo by som na to musela stále myslieť (ako mi mama zomiera), tiež som si dávala lieky na spanie, aby som aspoň zaspala a ráno vládala vstávať do práce. Je to ťažké žiť bez milovaného človeka. Držím palce nech sa to podarí. Veľa síl praje Henrieta z Bratislavy.
