Ahoj Miska.Uprimnu sustrast je mi luto Vasej straty.Chcela som Vam len napisat ze v nasom smutku nikdy niesme sami.pridu v zivote chvile kedy vsetci musime prezit aj umieranie nasich milovanych.Tak ako prideme na tento svet tak zneho ked pride nas cas musime aj odist.Pred 5 rokmi odisiel moj otec tiez po velmi tazkej chorobe nebudem opisovat ved kazdy prezivame ten svoj kriz.Teraz je 5 mesiacov po smrti mojho manzela.Tak ako pri otcovi tak i pri manzelovi som si myslela ze uz viac neunesiem,ale predsa cez vsetok zial vzdy si s laskou spomeniem na nich ked boli na tomto svete.Naozaj by chceli aby som bola nestastna,upadala mysli...Tak to teda NIE ved ma milovali.Verim ze si nasi milovany zelaju aby sme v sebe nasli silu prekonat zial,pracovat na sebe najst nieco co nase srdce naplna stastim,laskou a porozumenim.Sama mam 11 rocnu dcerku.Bolo by odomna uplne sebecke vzdat zivot a len nariekat.Raz ked pride moj cas urcite si nebudem zelat aby moja dcerka bola po zbytok zivota nestastna.PRAVE NAOPAK je v poriadku si s laskou spominat,poplakat ale s mierou.Predstavme si tvare svojich milovanych ako nas radi vidia STASTNYCH alebo vecne smutiacich... Staci ked sa len chvilku stisime vo svojich srdciach a pocitime tu obrovsku lasku nasich milovanych k nam.JA z celeho srdca verim,ze sa rozhodneme ZIVOT ZIT a nie len prezivat.S laskou a pochopenim Monika
