Přidat komentář

Milý Milan, držte sa. Viem je to ťažké, najhoršie keď je človek pohádaný s rodinou. Podľa mňa je to všetko tým čo ste si po smrti mamky prežili. Moja švagriná moju mamu nemala rada. Ja som sa so švagrinou pred časom tiež pohádala. Vyhodila som jej na oči ako sa chovala k mojej mamke aj k babke a bola protivná aj ku mne. Mesiac po smrti mojej mamy mi povedala (bolo to u nej na štedrovečernej večeri), že sa mám usmievať. Povedala to preto, lebo ja som v tom čase mala v práci zmluvu na dobu určitú a v práci si nemôžete dovoliť byť smutný, pretože smutných ľudí nikto v práci nechce a bojovala som o to, aby mi pracovnú zmluvu dali na dobu neurčitú. Našťastie som mala dobrého nadriadeného, ktorý všetko chápal, pretože sám mal chorú manželku. To, čo povedala švagriná ma hlboko ranilo. Ona si myslí, že ja som mala chuť mesiac po maminej smrti sa usmievať? Ja som žila na liekoch a ona si ani nevie predstaviť čo je to pochovať rodiča, lebo ona ich má obidvoch. Takto som to mala ja a dnes po 5 rokoch som jej povedala čo si o nej myslím. Moja mama jej dala pozemok (teda bratovi) aby si mohla postaviť dom a nič z toho nemala. Vydala sa za môjho brata, užíva majetky naše - po mojej mame a moja mama tu už nie je a ona sa u nás rozťahuje. Najhoršia je smrť našich maminiek, pretože sotva niekto má pochopenie kto si tým neprešiel. Prajem vám aby ste v sebe našli silu žiť aj bez mamy ako to mám aj ja. Snažím sa žiť ďalej, lebo nič iné mi ani neostáva. Všetko dobré praje Henrieta.