Tiez mi zomrela maminka. Je to presne 3 mesiace. Je to ako zlý sen. Každý den plačem a premaham sa koli deťom. Mala rakovinu. Zistili to ked uz bolo pozde. Tiez statočne bojovala. Chcela aspoň rok. V apríli jej ju zistili a v septembri zomrela. Mam plno výčitiek. Hlavne to ze zomrela v nemocnici, ze som ju tam nechala zomrieť samu. V pondelok mala ist domov a ona zomrela v nedeľu rano. Vidím a cítim ju všade. Hlavne ked idem do jej domu, kde žije teraz uz iba otec. Je mi ľúto ze nemôže vidieť moje deti. Aké su krásne a co dokazu. Mam znich radosť, ale ta bola 3 násobná ked som ju videla aj v očiach mojej mamy. Stratila som svojho životného spojenca, najlepšiu kamarátku, človeka ktory skutočne pri mne stal v dobrom i zlom. Stále na nu myslim a vsetko v hlave rozoberám. Jej život, to ze som mala urobiť veci inak, jej chorobu, jej smrť.
Kam odchádzajú mamy? Kde teraz su? Nedávno som si náhodou pozrela film Divočina s Reese Witherspoon. Asi je nas veľa, co takto trpíme ked stratíme mamu. Moja mala len 65 rokov. Doposiaľ som bola šťastná. Teraz sa mi zrútil svet. Ako ďalej? Azda len s myšlienkou "ked sa cítiš v živote najslabšie, musíš byt najsilnejší". Musíme nájsť silu sústrediť myseľ a pozornosť na druhých okolo seba, na tých ktorí nas potrebuju. Dúfať, ze jedného dňa sa s maminkou niekde tam hore stretneme, vystiskame sa, vyrozprávame to co sme nestihli a poprosime v jej náručí o odpustenie. Dovtedy ale musíme žiť a bez viery to bude oveľa ťažšie.
