ahoj Mirka, prajem úprimnú sústrasť. V decembri 2017 to budú 4 roky čo mi zomrela mama. Cítim sa tak ako aj ty. Mama tiež ochorela na rakovinu, prišlo to ako blesk z neba, nádor v prsníku a metastázy do kostí, na konci jej prasklo črevo a 5 týždňov po stanovení diagnózy zomrela. Aj keď sú tomu skoro 4 roky bolesť je taká akoby to bolo včera. Nemôžem jej už nič povedať, ani mama mne a nemôžeme pre seba už nič urobiť. Nemôžem od maminej smrti dobre spávať, musím chodiť do roboty a fungovať, ale nič ma nebaví. To prázdno na duši je hrozné, nikdy to iné nebude, fungujeme ako roboti. Najradšej by som išla za ňou, chcela by som už mať pokoj a nie sa trápiť a nie mať bolesť na duši. Nebaví ma takto žiť. Tiež často plačem, radšej ani na to nechcem myslieť, na tie dni v nemocnici, na to ako sa človek s rakovinou trápi a potom ten strašný koniec a je po všetkom. Ja som mamu ani nemohla mať doma, lebo lekári ju nechceli púšťať z postele dolu, lebo metastázy mala v kostiach a kosti sa jej rozpadávali. V posledné dni bola už len pripútaná k posteli, takže preto nemohla byť doma. V nemocnici jej dávali lieky a robili vyšetrenia a mala dochádzať na chemoterapie, ale tie jej už nestačili dať, už bolo neskoro. Mirka, drž sa - je to bez mamy ťažké a dlho bude. Prajem veľa síl. Henka
