Dobry den,
pred asi mesiacom a pol mi zomrel partner, tatino nasej takmer stvorrocnej dcerky.
Prisiel za nami zo Spojenych Statov, zili sme tu spolu, v jednej domacnosti, plny, krasny zivot.
Rano v pondelok mi zavolal personalny manazer z ich firmy, ci partner berie nejake lieky. Nebral, ale mal, mal vysoky tlak. Pytala som sa preco. Povedal mi, ze im tam skolaboval. Pytala som sa ako. Doviezol auto do roboty a kolegyna z prace ho nasla este zapasaneho vo vnutri, hlava ovisnuta dopredu, skoda ze nie dostatocne na to, aby dosiahol na trubku, pomoc by mozno dosla skor.
Dychal sam, mal krce celeho tela. Sanitka ho zobrala do nemocnice. Praskla mu vena v mozgu, na lavej strane, zakrvacal do mozgoveho kmena.
Primar mi zvoleja povedal, ze jeho stav je nezlucitelny so zivotom a ze zomrie.
Lepsie by som zniesla kopanec do zaludka.
Cupela som pri vytahu asi hodinu a sestricky mi potom zacali pomahat posadit sa a vypit vodu.
Spravili mu drenaz mozgu, nastaval opuch.
Bojovali sme tri tyzdne, bol v hlbokej kome.
Citala som mu basnicky, pustala oblubene skladby, pustala mp3 nasej malej, hovorili sme s rodinou zo Statov cez speaker, boli ho navstivit najblizsi kolegovia a priatelia z prace. Reagoval na mnoho veci. Na hlasy, na ludi. Na mna urcite.
Potom mu drenaze vybrali a prelozili ho na ine miesto.
Tam mu vybrali intubacnu trubku a on sa PREBRAL.
Prebral sa tak, ze ma spoznal, stlacil mi ruku, snazil sa mi vratit bozky, snazil sa nieco povedat, reagoval aj na personalneho manazera, ktory k nemu hovoril cez telefon. V praci euforia, mysleli sme si, ze sa vracia spat. Rodina v Statoch bez seba, my doma ani nehovorim.
Na druhy den som isla do spitala, cakala som, ze uvidim jeho krasne modre oci znova otvorene, reagujuce zrenicky, stisk, aj ked slaby, jeho ruky.
Jeho oci boli zavrete, mal styridsiatku horucku. Citala som mu, hovorila som mu tie dve hodiny, co boli povolene navstevy. Bala som sa.
Dalsi den mal zimnicu, tvar v oblasti nosa bledozlto zelenej farby, ked ho ale prikryli, farba sa vyrovnala s ostatnou farbou jeho pokozky a podla pristrojov zaspal. Uplne pokojne. Tuho mi drzal ruku. Alebo uz tak tuho len ostal, neviem. Mala som problem rozlucit sa s nim, vytiahnut ruku z jeho, kedze som uz musela odist. Skoncili navstevne hodiny.
Odisla som celkom spokojna, ze zaspal, vsetky jeho parametre sa mi zdali v poriadku.
Na dalsi den som trikrat volala, ako sa ma, ako vyzera, odpoved bola vzdy, ze tak, ako vcera, ked som odchadzala.
Malu som musela nechat babinke, cestou do nemocnice som ju mala vylozit. V elektricke mi zazvonil telefon, volali z neurologie, ze moj manzel sa uz nereaguje, ze skusaju cokolvek, ale uz to vyzera byt na konci. Len aby som vedela.
Ospravedlnujem sa vsetkym cestujucim, ktori sa mozno zlakli, ked videli osobu, ktora sa zacala triast a rozpravat nesuvisle, rychlo a trochu hlasnejsie a nemohla sa dockat nasledujucej zastavky a dalsej a dalsej.
Dobehla som do nemocnice. Moj Muz uz dychal velmi slabo. Stala som tam a drzala som ho za ruku a hovorila som mu, len nech dycha, nech sa neboji, nech to skusa.
Skusal. Ale bolo to uz privela.
Snazila som sa mu masirovat srdce, lekarka nemala "srdce" vyhodit ma odtial. V tej minute som nepochopila, ze pristroje zaznamenavaju moju cinnost, nie cinnost jeho srdiecka.
Potom mi povedali, ze uz ho musim nechat, ze uz sa vytvorili skvrny, modre a fialove.
Clovek, moj muz, v dobrom slova zmysle "blazon" prekypujuci zivotom, odisiel na vecnost.
Stala som tam v tom bielom plasti, s ruskou na tvari a navlekoch na nohach.
Uz je to vyse mesiaca a pol, musime sa odstahovat z domu, ktory sme mali prenajaty, a vobec sa netvarim, ze mi nie je tazko.
Nasa dcerka to chape. Bola na pohrebe, videla daddyho v truhle, hovorila k nemu, rozlucila sa s nim. Teraz sa bavieva s jeho fotografiou. Po anglicky. Ukazuje mu obrazky, spieva mu pesnicky, co sa naucila, vysvetluje hry, ktore hrava na pocitaci.
Velmi, velmi drzim palce, ak mozem, vsetkym zenam, aj muzom, ktori stratili milovaneho partnera v mladom veku. Ked uz ma clovek vyse sedemdesiat, sedemdesiat pat, takisto to musi byt tazke, ale tam sa to aspon "da" ocakavat. Snad sa nemylim.
Boh Vam zehnaj.