29.6.2014 nahle zomrel moj partner, mal len 37 rokov. ozivovali sme ho so susedou 20 min kym prisla sanitka, nasledne oni pol hodinu. nepodarilo sa. akutny infarkt. 4 hodiny lezal mrtvy v kupelni, kym ho zabalili do modreho vreca a odviezli. sedela som pri nom a rozpravala sa s nim cele tie 4 hodiny. stale sa mi to prehrava v hlave ako film. Mam nocne mory. Boli sme spolu 15 rokov, mame 5 rocnu dceru. zostali len spomienky, cely nas zivot sa zrutil v priebehu necelej hodiny. citam tu podobne osudy, presne viem ako sa citite, prazdnota, zial, vycitky za to co sme nestihli.... neviem ako dalej, uz som na antidepresivach aby som vladala fungovat v praci a koli malej ktora potrebuje pozornost. citim sa velmi osamelo, citim ako by nam niekto hrozne ublizil, jemu ktory tak miloval zivot, nasej dcere ktora ho zboznovala, mne. brat s rodinou pomohol po pohrebe ale teraz uz dali so svagrinou jasne najavo ze maju svoj zivot, mama sa snazi aj ked sme si nikdy moc nerozumeli. Ocenujem to ale je 300 km daleko. Priatelia vypocuju, ale tiez ich to uz asi nebavi pocuvat. kto nezazil nepochopi co to je. chyba mi jeho humor, mali sme identicky pohlad na svet, mam pocit ze bez neho je uz vsetko marne.
