Přidat komentář

milá jengy, je mi to strašne ľúto,čo sa stalo, aj mi je ľúto ti teraz povedať, že panebože, 2 mesiace sú nič, zhola nič proti tej hrôze, tomu neuvereniu, tej strašnej bolesti. Môj otec zomrel, už je to rok aj 3 mesiace, a ja plačem každý deň, denne naňho 100x myslím. Fungujem ďalej navonok ako dovtedy, akurát že nechdím do kina, do nákupných centier, kde ma to ubíja, nepočúvam hudbu. Ešte som sa nezasmiala odvtedy. Tá bolesť pri srdci a ten stiahnutý žalúdok. Ach, aký bol život dovtedy fantastický, brala som to ako normálnu vec. Teraz nemá nič zmysel. Neviem, čo by som ti poradila, samna by som potrebovala nejakú zázračnú formulku, že ako ďalej. Skús si stále pripomínať len to pekné, vyber si nejakú peknú spomienku naňho, a na to sa upni. Snaž sa nerozmýšľať o tom aute, lebo sa z toho nikdy nedostaneš. Ja mám tiež stále pred očami len tie 2 týždne posledné s mojim tatom v nemocnici na ARO, vtedy mi je najhoršie, furt sa v tom šťúram. Keď sa mi podarí odpútať na niečo pekné, čo mi povedal, ako sa pri tom usmial, tak mi je hned trochu lepšie. To by bol taký návod aj pre teba: Vyber si tú peknú spomienku, a na tú sa upni. Držím ti pri tom všetkom palce.