Přidat komentář

ja mam 29 rokov, tiez maminku brali do nemocnice len s tym, ze ma tazkosti s dychanim, co nasledne diagnostikovali iba ako vodu na plucach. ja som bola v tom case na leto pracovat v zahranici, o nicom som netusila, nechceli ma zbytocne stresovat, za par dni som uz mala byt doma. ked mi zrazu brat jedneho dna oznamil, ze mama lezi uz 2 tyzdne v nemocnici, ze ma vodu na plucach a pri srdci, bola som uplne bezmocna ze sa ani za nou nemam ako co najrychlejsie dostat. na druhy den mi brat po telefone oznamil, ze maminke prave diagnostikovali rakovinu pluc v najtazsom stadiu - myslela som ze sa uplne zrutim. kupili sme hned najblizsiu letenku a letela som domov o 3 dni skor nez som mala - kazda sekunda mi bola draha! odvtedy som bola s nou kazdy den - presne 18 dni. maminka bola statocna, bojovala, tesila sa, ze sme s nou. navyse za ten cas dostala 2 ci 3krat mozgovu porazku, prestala rozpravat, vnimat - bola som pri tom ked sa to stalo. prisiel akurat aj brat a hovorim maminke: aha, vidis, uz aj on prisiel! no ona vobec nereagovala, akoby nepocula ci nevnimala. zobrali ju na CT, snazili sa zistit co sa deje - sedela som na chodbe, cakala a bezmocne revala. v nasledujucich dnoch to akoby trosku preslo, mamina sa snazila vsetko robit sama aj ked nedokazala udrzat lyzicku v ruke chcela sa najest bez nasej pomoci! snazila sa rozpravat, citat..bojovala. potom sa to zopakovalo zase a pridali sa dalsie komplikacie so zazivanim.
predposledny den ked som za nou prisla, akurat jej doniesli obed, tak som jej pomohla sa najest. potom mala vziat nejake lieky, jeden som jej dala a podala jej pohar vody. zapila ho a hned po nom akoby zaspala, tak som si povedala ze ju necham oddychnut a ostatne lieky vezme neskor. viac sa neprebrala. cely posledny den ostala v kome, boli sme pri nej a starali sa o nu. nadranom ked bratovi zvonil telefon, vedeli sme ze to nie je budik ale ze volaju z nemocnice... ked som sedela pri jej tele, bola zrazu taka drobunka, stiskala som jej ruku, opakovala ze ju strasne lubim a prosila o odpustenie za vsetko cim som ju hnevala. ten den som mala pocit, ze slnko uz vobec nemalo vyjst, ze uz nema zmysel zit, ze zvysok sveta na to nema narok, lebo je to nespravodlive ze vsetci ostatni su tu a moja najdrahsia maminka nie!
teraz je to uz 6 mesiacov a ja stale revem, je tak strasne vela malickosti co mi ju pripominaju a mne stale uplne nedochadza ze ju uz neuvidim a neobijmem. lutujem ze som bola cele leto prec, ze som prisla o kopec spolocnych chvil, ze som sa jej neozvala castejsie, ze......
nasla som, ze nevymazala moje spravy z mobilu, ze ma odlozene moje stare listy, srdiecko ktore som jej usila ked som bola mala. cakam ze sa objavi aspon vo sne, no stale nic. dala by som uplne vsetko na svete aby sa mi vratila!