Přidat komentář

jirko, naše zdravotníctvo je stále socialistické, nič sa nezmenilo. Môj tato zomrel pred 6 týždňami v nemocnici, a ja teraz uvažujem, že podám podnet na prešetrenie. Máme z tejto nemocnice len úmrtný list, neviem, či sa vôbec dostanem k lekárskej správe. Rodina ma odhovára, aby som to nechala tak, vraj mu už nepomôžem, bol v dobrej nemocnici v Bratislave, dokonca po známosti. Ale mne to nedá, keď si teraz spätne premietam celý ten dej (chodila som za ním aj doobeda aj poobede), 3 týždne bol na internom, potom po 2 týždňoch na ARO zomrel. Na ARO ho previezli zo silným obojstranným zápalom plúc, načo ho teda držali s takou diagnózou na interne, asi ho mali dať na plúcne, a viac sledovať. Môj bezbranný tato. Nezaslúžil si môj tato takú smrť, a hlavne mi to nejde moc dokopy s tým, že než tam išiel, mu nič nebolo, až zrazu večer strašne zoslabol, vôbec akoby nevládal chodiť, a o dva dni nám v nemocnici povedali, že má vysoké zápalové hodnoty, nevedia z čoho, len mu menili antibiotiká, a môj tato bol stále slabší, a furt sa pribalovali nové neduhy. Neviem, či robili rýchlo správne vyšetrenia na tom internom (na ARE to už bolo iné, samá hadička, plný stolček ampuliek, a samé kultivácia, ale to už bol môj tato hotový, teraz viem, čo som vtedy nevedela). Presne ako píšeš o sestričkách, hrozné hnusoby na tej interne, napr. keď už potreboval môj tato kyslíkovú bombu občas, tak sa stalo, že nejaká hnusoba zabudla po používaní vypnúť ten prístroj, ktorý zrazu v noci vybuchol môjmu tatovi za hlavou (vtedy bol sám na izbe), a ten tlak úplne na kúsky mu rozmetal sklený pohár na stolíku. Chudák tato. Len mu hovorili, že by mal viac chodiť, aby nedostal zápal plúc, ale ani jedna mu nepomohla sa prejsť aspoň po chodbe pár metrov (a to sme im tam nosili každý deň darčky, a nie lacné), ja som to síce robila, ale iba 2x denne, keď som tam bola. A pritom som sestričku načapala, ako si na ošetrovni v pracovnej dobe pilníkuje nechty. Ale napríklad aj na ARE, keď nás náš tato chytal za ruky, a cez tú hadičku, čo mal v plúcach, len ťažko hovoril, že domov, zoberte ma domov, a sestrička naňho zrúkla, že pán XY ako môžete ísť domov, keď máte samé infúzie! Mne sa vtedy podlomili kolená, ako tam zrazu do toho ticha zrúkla, a načo, veď to hovoril nám, a nie jej. A môj brat povedal, že áno, tati, zoberieme ťa domov. Alebo na ARO mi doktor pri nochách jeho postele referoval zdravotný stav, úplne nahlas že jeho stav je vážny, prišiel po hodine dvanástej, a ja som povedala, že tichšie, pán doktor, veď to otec počuje, a doktor že nie, veď je omámený. A ja som sa sklonila k môjmu tatovi, a pohladkala do po hlave, a on na mňa otvoril oči. Bože, presne, ako povedal môj brat...svine sú to. Ale bože, ako s tým všetkým ja mám teraz žiť. S tou strašnou hrôzou, že tu ešte teraz možno mohol byť. A miesto toho som videla môjho milovaného tata zomierať. Ach bože....!!!!!