Přidat komentář

milá ilonka, mám stejné pocity ako ty, pred šiestimi týždňami mi zomrel môj tato v nemocnici, zrazu z ničoho nič dostal nejaký čudný zápal do krvi, vysoké teploty, nepomáhali žiadne antibiotiká, vraj asi rezistentná baktéria. Po 5-tich týždňoch zomrel. Ja som bola od začiatku v hrôze, keď som počula že rezistentná baktéria, a neklesali mu horúčky, keď som videla, ako je stále slabší, a lepia sa neho ďalšie zlé príznaky, opuchy, plúca, kašel, až po 3týždňoch na internom sa zrazu dostal na ARO, a samé hadičky, a sestričky mi hovorili, že ma stále volá, chodila som celých 5 týždňov za ním 2x denne, na ARO ma väčšinou pustili iba poobede. A môj tato mi týždeň pred koncom povedal....:toto je koniec... a ja že nie, tati, ty si len slabučký, všetko dobre dopadne, a on že nie,nie, ja to cítim, už som hotov.... každý deň som ho hladkala, tíšila číčíčíčíčí, a jediné, čo ma teraz ako tak uspokojuje, že som sa s ním vždy lúčila slovami...spinkaj tati, a snívaj o nás..... Neviem, nie sme v tejto kultúre na takého veci pripravení, možno som mu mala viac rozprávať o tom, ako sa raz aj tak spolu stretneme, aby bol spokojný, neviem. Hoci, keď som ho hladkala, hovorila som mu,..nebojkaj sa tati, nebojkaj sa..... Z lásky som ho stále len klamala, ako to všetko dobre dopadne, a on z lásky tiež len prikyvoval hlavou, že áno. A teraz je preč, niekde vo svetle môj tato, a už mi nikdy nič nepovie, je to strašne ukrutná bolesť.