Ahojte! Prečo to stále tak hrozne bolí? Aj po vyše 16 mesiacoch je to stále také hrozne ťažké a bolestivé. Snažím sa isť ďalej, som od rána do večera v práci,čo som si myslela že pri takomto tempe sa rýchlejšie spamätám, ale nie je to tak. V kuse myslím na moju milovanú maminku. Navonok sa snažím to tak nedávať najavo, ale stačí jediná zmienka o nej a a rozplačem sa hocikde. A to ešte keď niekto hovorí, že čo by robil keby tu mamu nemal, vtedy mám problém zostať a nerozbehnúť sa niekam ďaleko a riadne sa nerozrevať. A najhoršie keď večer otvorím dvere do prázdneho bytu, to už sa zastaviť nemôžem až dokým ako tak nezaspím. Som taká slabá to zvládnuť. A až sa hanbím za to, že nedokážem ísť ďalej a to poznám aj o do mňa mladších, ktorí nemajú buď jedného alebo aj oboch rodičov a dokázali sa vschopiť. Tak veľmi by som chcela, už len kvôli nej vedieť si znova nájsť miesto v tomto živote. Neviem či to niekedy zvládnem. Bojujem, ale zatiaľ stále u mňa vyhráva to, že aj život za to dám ju znovu vidieť, objať a už byť navždy pri nej. Hrozne mi chýba v každom okamihu môjho života. Keby sa tak dal vrátiť čas.....
