Ahojte, obdivujem ako ste sa dokázali postarať o svoje maminky. Neviem ako by som to ja zvládla, ale keby sa niečo také stalo, tiež by som urobila všetko preto aby som bola stále s ňou až do konca. Aj dýchala by som za ňu. Vždy sa starala viac ona o mňa a ja som vravela že tiež sa o ňu raz postarám a nikdy ju nenechám samú. Nebolo mi dopriate vrátiť jej všetko to čo pre mňa ona urobila. Zdravotne na tom bola vždy dobre a mňa ani vo sne nenapadlo, že by mohla tak náhle a bez varovanie odísť. Vlastne doteraz som to nepochopila. No choroba, nechoroba smrť si nevyberá. V jednej sekunde zrúti sa celý svet. V poslednej dobe som dosť zaneprázdnená tak som si myslela, že možno bude trošku lepšie. Že ma to naučí žiť a budem myslieť aj na niečo iné hlavne, keď večer prídem domov, že padnem od únavy a nebudem vládať ani plakať. Pár dni to aj tak bolo a ja som sa po roku konečne vyspala. No a už sú tu zasa večere plné sĺz, nočné budenie, denné záchvaty plaču a nielen doma. Nie je to lepšie a nikdy už nebude. Som stále taká bez duše, bez energie. Nedokážem sa s tým vyrovnať a viem že sa to ani nikdy nestane. Čo sa týka toho pochovávania, kremáciu neodsudzujem, ale ja by som moju maminku nemohla poslať do pece. Viem že na tom nezáleží a telo je už nepodstatne, no moja maminka nemala rada moc teplo, nemohla by som jej urobiť to, že ju spália. Určite by si to nepriala. A tá predstava horiacich plameňov mi naháňa hrôzu. Chodievala som na cintorín minimálne 2x do týždňa (zo začiatku skoro každý deň) teraz keď som viacej vyťažená sa snažím aspoň raz. Aj keď to nie je tak ďaleko tak 13 km, no keďže ja auto nevlastním cestujem autobusmi alebo idem na bicykli. Nosím jej tam kvietky, zapaľujem sviečky. Stále ma to tam ťahá, vždy som tam skoro hodinu a aj viac sadnem si tam, poplačem si a rozprávam sa s ňou. Pomyslím si že tam len pokojne spí a niekedy mám pocit ,že by som si najradšej vedľa nej ľahla a znova ju objala. Aj keď je to iba hrobové miesto, no pre mňa to znamená ako keby to bol jej domov. A maminku predsa nenechám dlho samú. Idem k nej na návštevu aj keď viem, že je pri mne či som tam alebo nie. Hoci sa ňou aj doma rozprávam a každý deň jej zapaľujem sviečku, cítim potrebu tam chodiť. Občas tam zájdem s rodinou no najradšej tam idem sama. Znie to divne ale mne to pripadá ako keby som tam chodila naberať silu aby som zvládla tie dni bez nej. Hrozne je to všetko ťažké keď už tu nie je. Tak hrozne chýba.
