Práve pred rokom sa mi zrútil svet. Odišla mi najvzácnejšia osoba v mojom živote. Moja milovaná mamina. Obzerám sa späť čo som dokázala za ten rok, kam som sa pohla. Nikam. Každý mi vraví, že ako to neskutočne rýchlo ubehlo. Nechápu že pre mňa sa čas zastavil. A zo začiatku úplne. To som nevnímala nič a deň sa vliekol neskutočné pomaly. Minúty trvali hodiny. Skoro vôbec som nespávala, v kuse som preplakala dni aj noci. Keď som náhodou aj zaspala a zobudila som sa myslela som si že prešlo niekoľko hodín a to nebolo ani 5 minút. Každý deň bol nekonečný. Nevedela som si predstaviť ani jeden deň bez nej, vlastne doteraz si neviem. Život okolo plynul ja som sa ho zúčastňovala no nevnímala, všetko robila automaticky. Ani neviem kedy sa to začalo meniť. Pomaly som sa stávala zase súčasťou tohto sveta. A o to bolo ťažšie, lebo som si viacej začala uvedomovať, že život ide ďalej a ja musím tiež. No ako bez nej mám žiť? Všetko je zrazu úplne iné. Bez radosti, smiechu, šťastia. Nič čo robím mi nedáva zmysel. Jedine čo mi ešte zostalo je nádej že sa raz stretneme. Ale tie roky budú pre mňa nekonečné. Často rozmýšľam aké by to bola keby sa nič nestalo, ako by som asi žila. Možno by som si našla konečne lepšiu prácu, možno aj nejakého budúceho partnera a maminke by som dala vnúčatko. A možno by sa nezmenilo nič len by sme s maminou žili ako doposiaľ. Čo by som za to dala, keby to zostalo to tak aké to bolo pred rokom. Boli starosti tie sú vždy, no teraz sa mi zdá všetko také malicherné. Stále tomu nemôžem uveriť, nedokážem pochopiť prečo práve ona musela odísť. Neviem ani popísať tú bolesť čo mám v srdci. Áno je iná ako na začiatku. Na začiatku bola iba bolesť a plač a nič iné neexistovalo. Teraz je život, ktorý musím prežiť a tá bolesť s ktorou sa nedokážem vyrovnať. Preto je o to horšia. Aj keď sa snažím už ísť ďalej, srdce mi puká od tej príšernej bolesti. A stále plačem každý deň. Keď sa zasmejem mám výčitky, veď ako môžem keď nie je pri mne. Viem že by si priala aby som bola šťastná aby som prežila pekný život. A ja dúfam že s jej pomocou to možno raz dokážem, aby mi povedala keď sa raz stretneme, že je hrdá na mňa ako som to bez nej zvládla. Stále mi bude hrozne chýbať. Mami ľúbim ťa.
A ďakujem že sa tu môžem zdôveriť, lepšie vyjadrujem svoje pocity písmom ako slovom a viem že tu sme všetci na jednej lodi, aj keď by som bola radšej, keby nemusel nikto z nás tieto stránky navštevovať.
