Přidat komentář

Ahoj Simonka, úprimnú sústrasť. Za pár dni to bude rok čo mi odišla moja milovaná maminka. A bolí to stále rovnako silno. Myslela som si že časom to prejde, ale to nie je pravda. Žila som s ňou 34 rokov v jednej domácnosti a teraz som zostala sama. Za rok sa nedá len tak jednoducho naučiť žiť bez niekoho kto tu bol pre teba tak dlho a kto ťa miloval zo všetkými chybami, nedokonalú, proste takú aká si. A či ma chápu alebo nechápu iní neviem povedať. Som v takom štádiu že si myslím že nikto ma nechápe aj keď to prežil, že nikto ani len netuší ako hrozne mi chýba, čo prežívam, aj keď viem že to nie je pravda. Jeden kamarát mi aspoň na rovinu povedal a nehral sa na nič, že on to nemôže pochopiť, lebo nezažil. No mám okolo seba kamarátky ktorým zomrela mamina. Vidím na nich že každá z nich to prežíva inak, a ja mám pocit že som na tom stále horšie ako kedy boli ony. Jedna z nich sa mi prvé mesiace vyhýbala, nechápala som prečo ale potom mi to povedala. Nechcela tu stratu prežívať znova aj keď tu maminu už nemá 17 rokov, stratila ju keď ešte nebola dospela a musela sa starať o mladšieho brata. Je dosť silná osobnosť a dokázala sa s tým vyrovnať pomerne rýchlo hlavne na taký mladý vek, no so mnou sa jej občas vracajú spomienky tak si aj poplačeme. Ale stále jej chýba a čím je staršia tým viacej. Ja si neviem predstaviť že toľké roky tu budem bez nej. Stále neviem pochopiť že ten život funguje aj keď už ona nie je jeho súčasťou. S ďalšou kamarátkou sa o tom nedá tak rozprávať, tej zomrela pred vyše dvoma rokmi a pred 20 rokmi aj otec, má dieťa a priateľa vyzerá že sa s tým dokázala zmieriť, jej priateľ zažil niečo podobné ako ona a pritom sa dokážu radovať zo života. Neviem kde berú tú silu. No a ešte mám jednu, u ktorej to budú dva roky, a tá je na tom asi podobne ako ja, ona ma najviac chápe s ňou sa dokážeme dlho rozprávať o našich maminách. Má malé dieťa, ktoré malo tri mesiace keď jej mama zomrela. Má dôvod bojovať. Sama mi povedala že keby ho nemala nevie ako by dopadla. A ja som zostala sama, mám súrodencov ale tí sú mimo a majú svoje rodiny a tiež mám pocit že sa s tým už zmierili. Takže iba 4 steny mi robia spoločnosť. A mne tak príšerne chýba každú minútu môjho života. Nikdy sa s tým nezmierim.