Přidat komentář

Ahoj,
Ja chodím aj medzi ľudí aj pracujem s ľuďmi, no mám dojem že mi to nepomáha. Neviem sa dočkať kedy prídem domov. Keď vidím akí sú bezstarostní, ako sa usmievajú (viem, že každý má nejaké problémy, a možno sú na tom horšie ako ja, no nemôžem si pomôcť). Ja veľmi málo dokážem skrývať svoje emócie, a to je chyba. Medzi ľuďmi mi býva často horšie ako keď som sama. Si ešte veľmi mladučká, ja som si myslela že v tom veku som ešte dieťa. A deti mamu potrebujú najviac. A ja si ako dieťa pripadám v mojich 34. Tiež ju ešte stále potrebujem. Otca mám a odišiel od nás keď som mala 13, to bolo to najlepšie rozhodnutie čo mohol urobiť. Až potom moja maminka začala konečne žiť. A keďže sestry už boli vydaté , zostali sme s maminou len my. No žilo sa nám ľahšie ako predtým. No otcovi som odpustila, lebo aj moja maminka mu odpustila už dávno. Teraz som s ním občas v kontakte, aj keď ja si s ním nemám čo také povedať, ale s bratom volá skoro každý deň. Tiež ho zasiahla jej smrť. Je na tom dosť zle zdravotne a asi si uvedomil že okrem nás nikoho už nemá. Ja som dosť veriaca a verím že mojej maminke je už dobre, no asi som sebec, keď ju tu chcem mať pri sebe v tomto hroznom svete. Niekedy zo začiatku som mala pocit že je pri mne, vtedy som sa aj ja cítila pokojnejšia. Tiež ju prosím o nejaké znamenie. Aj sa stalo pár krát niečo čo sa nedá logicky vysvetliť, ale skôr niekomu z rodiny ako mne. Možno preto že som moc zahlbená do smútku a nedokážem to tak precítiť. Viem že tam z hora sa na nás díva, a určite je smutná ako sa trápim no nemôžem si pomôcť. Máš pravdu asi by som mala byť vďačná za to že som ju nevidela trpieť, no niekedy si poviem že radšej by som sa o ňu starala v chorobe a bola by nádej že sa s toho dostane. Len pre ňu by to bolo hrozne utrpenie a to by som nechcela. Ja mávam tiež čierne myšlienky, ale nenávisť nedokážem cítiť. Len smútok, sklamanie, ľútosť a nekonečne otázky prečo sa to stalo práve mne. Maminku už nikto nenahradí. Vždy bude len jedna, či je ešte tu alebo už tam hore. Aj mne je ľúto že som sa k nej nesprávala vždy tak ako som mala Teraz ju stále prosím o odpustenie no už je neskoro, ale určite mi odpustila, len mi to už nestihla povedať. Mne neurol pomáhal, ale nikdy som ho neužívala pravidelne, no bez neho by som sa prvé dni asi ani tú hodinu dve čo som spávala nebola spala. A pohreb už sním som mala problém zvládnuť, sestra opadávala, tá si ho nedala a to nebola tak naviazaná na maminku ako ja. Aj teraz si ho občas dám, hlavne keď som v noci sama doma. Vtedy mám príšerný strach s každého zvuku, no to som mávala aj predtým, len teraz to tak viacej vnímam. Skúšala som aj prírodné varianty no mne moc nezaberali. Každý jeden deň sa učím žiť bez nej no nejak mi to stále nejde. Snáď raz, to dokážem aby mohla si tam hore povedať že je na mňa hrdá. Ľúbim ťa maminečka.